27.11.2018

Neviem, či ešte niekde na svete existuje taká zmes konzumu a tradícií ako na Bali. Obrazy a vnemy sa striedajú ako na filmovom páse. Podchvíľou víťazí na celej čiare konzum, to keď mi padne pohľad na obrovské nákupné centrum, alebo na nepreniknuteľný zväzok elektrických káblov, chaoticky smerujúcich odnikiaľ nikam. Vzápätí však človeka ovládne pohľad na mladú ženu, ako si na čelo lepí ryžu a následne rozohrá unikátne predstavenie obety. Modlí sa, ukladá malé misky z palmových listov naplnené ryžou, kvetmi, a ďalšími, mne nedefinovateľnými, predmetmi na malý oltár postavený na rohu ulice. Vzápätí zapáli vonné tyčinky, zopne ruky, niekoľko krát sa ukloní a už smeruje k ďalšiemu oltáru kúsok ďalej. Rovnako tak majiteľ obchodu, ktorý ma iba pred chvíľkou lanáril, aby som si išiel čosi kúpiť, jedno čo, lebo však všetko je za dolár, sa zmenil z obchodníka na pokorného veriaceho. Teraz kľačí pre svojim malým krámom a predvádza rovnaký rituál, ako to dievča pred chvíľou. Pod obrubník na kraji cesty kladie obetu dobrým aj zlým bohom a duchom. Bohov a duchov tu majú na tisíce a s každým z nich chcú byť za dobre. Každé svoje rozhodnutie s nimi pri modlitbách konzultujú a Európan nemá šancu pochopiť, že s ktorým z nich treba prebrať, či odobriť, ten ktorý krok a samozrejme priniesť mu obetu. A tak sú chodníky, cesty, vchody do obchodov, zmenární, bánk, či štátnych inštitúcií posiate tými malými miskami. Napokon rovnako ako pri ostatných návštevách mi najväčšie problémy robí dávať si neustále pozor na to, kam stúpam, aby som im tie obety nezneuctil. Mám naozaj čo robiť, lebo očami blúdim skôr ponad ploty rodinných domov, ktoré sa striedajú s obchodmi, aby som si obzrel tie malé „holubníky“, ktorými majú posiate záhrady a do ktorých ukladajú uhlíky z tiel svojich predkov, aby každý z nich mal svoj dom a nestrašil ich v riadnom dome. Ten chcú mať vyhradený pre živých, lebo duchov sa naozaj boja, aj keď sú to duchovia ich predkov.

Títo ľudia majú úplne iný pohľad na život. Je pre nich prirodzené, že keď ma vidia na ulici filmovať tie ich malulinkaté záhradné domčeky, postavené na asi dvojmetrových stĺpoch, tak ma pozývajú k sebe domov a ochotne vysvetľujú: „Tu je stará mama, starý otec, tam otec, mama.“ Ukážu svoj rodinný oltár, no nie som schopný si zapamätať mená tých, komu je zasvätený.

Ľutujem, že tentoraz nerobíme žiadne výlety, lebo tam, kde sa končí Kuta a Denpasar, tam sa týčia chrámy, zelenajú sa ryžové políčka a dedinčanky v tradičných odevoch s košmi na hlavách kráčajú na trh, alebo s nákupom z trhu, deti v rovnošatách idú zo školy a všetko to lemujú palmy, či banánovníky. Podchvíľou sa spomedzi stromov vynorí Agung, ktorý ešte nedávno hrozil erupciou, ktorá mala spojiť niekoľko vulkánov a vraj mala byť taká obrovská, že vlastne tento ostrov tu už nemal byť. (Minimálne jeho polovica.) Aj to som tu už zažil.

To všetko mnou preniká a vlastne sa musím priznať, že po predchádzajúcich návštevách sa na to prenikanie teším. Ako vraví Kvetinka Erbenová, Bali je úžasná emócia, ktorá keď sa ti dostane pod kožu, tak sa jej nezbavíš. Cítim, že tá rôznorodosť kultúr ma obohacuje, núti ma hľadieť na svet inak, aj keď vlastne neviem rozumom pomenovať ako. Iba ma to všetko obopína, ako keby som sa zamotal do sárongu utkaného z tých najkrajších a najjemnejších vláken pocitov.

Jaroslav Blaško