20.2.2021

Už mi ten lockdown lezie na nervy! Ale snažím sa to všetko brať pozitívne a tak poctivo chodím každú nedeľu na testovanie a zo všetkých síl sa snažím, aby sme aj za tejto situácie napredovali. Pracujeme na našom projekte Požičaná planéta. Prvá kniha je hotová a vďaka novému grafikovi Jankovi Bugárovi a fotografiám od mnohých mojich potápačských druhov je naozaj krásna. Robíme posledné úpravy na prvých štyroch enviro-zošitoch k filmom Kráľovná Karpát, Ostrov zlých duchov, Inštinkt a Bohatí či chudobní? Decká sa majú na čo tešiť! Každý enviro-zošit začína komixom s Emou a Matejom, ktorí nastoľujú príbeh a rôzne environmentálne úlohy. Práve vymýšľame, ako budeme decká bodovať za vyriešené úlohy a aký bude zmysel tejto súťaže. Máme tiež hotovú odbornú metodickú príručku pre pedagogickú prax Výchova pre udržateľný rozvoj I. – Odcudzenie, s množstvom zaujímavých environmentálnych aktivít ku témam, ktoré nastoľujú prvé štyri filmy.

Našťastie som na toto obdobie neplánoval žiadne veľké safari. Síce sme sa s Lacom Krumpálom chystali, že pôjdeme filmovať modrú veľrybu na Azory, ale to rok počká. Materiál na ďalších šesť filmov mám na diskoch a už sa neviem dočkať, kedy si k tomu konečne sadneme, lebo už na to nie som sám. V princípe som si nechával tieto mesiace hlavne na to, aby sme po neuveriteľných troch rokoch peripetií s eurofondami a projektom na Ministerstve kultúry, konečne dospeli do finále. Vlastne som za tých pár týždňov vďačný.

Keď vypuklo toto koronavírusové šialenstvo, prvé čo ma napadlo bolo, že presne také trhovisko z akého sa vírus údajne rozšíril, sme navštívili v novembri 2019, počas safari na Sulawesoch. Filmoval som, ako pečú psov, mačky, hady, potkany a aj inkriminovaných netopierov. Hrozný pohľad a ešte hroznejší smrad. Bolo to odporné, ale nemyslím si, že odsúdenia hodné. Predsa na Zemi žijú stovky miliónov ľudí, ktorí pociťujú rovnaký hnus pri predstave, že v Európe jeme svine. Napokon, ruku na srdce, kto by sa trepal do Indonézie, a chcel by tam vidieť Bratislavu? Čaro sveta je predsa v tom, že ľudia žijú tak rôznorodé životy. Dúfam len, že už čoskoro miesto rozsievania predsudkov a nenávisti prídeme aj na to, že naša spoločná budúcnosť je vo vzájomnom obohacovaní sa našich kultúr.

Neviem, či táto nútená izolácia načisto zatemňuje mozog, ale desím sa tých nekonečných konšpirácií a obrovskej zloby, ktoré sa šíria svetom internetu. Dokonca aj od ľudí, ktorých poznám a nikdy by som neuveril, že by sa na niečo také dali. Nechcem pateticky napísať, že sme v podobe Covid 19 dostali to, čo sme si zaslúžili, alebo že nás príroda tresce. Hoci sme si to naozaj zaslúžili. Nechcem sa smiať z toho, ako naše velikášstvo a egoizmus dostali na papuľu a my sme zaliezli v strachu z neviditeľného malého mikroorganizmu. Odrazu nepotrebujeme nový mobil, televízor, auto, jeansy, tenisky a čo ja viem čo ešte. Dokážeme sa uskromniť s nákupom nevyhnutných potravín. My sme síce zalezení v našich domoch a bytoch, ale svet a príroda funguje ďalej. Dokonca si myslím, že príroda sa z nás rehoce tak, že sa jej až brucho natriasa. Covid 19 je vlastne dar! Šanca, možno posledná, pre nás ľudí. Šanca, že sa nám vráti zdravý rozum.

Vírus je úplne zanedbateľný jav. Je to vlastne iba dobrá príležitosť na zamyslenie sa. Je naozaj smutné, že zomierajú ľudia, ktorí ešte mohli žiť, ale ten vírus nevezme ani milióntinu životov oproti tým, ktoré berieme my. My sme pre planétu oveľa nebezpečnejší. Či si to priznáme, alebo nie. Mám kilometre filmových záberov, ako sme totálne zdevastovali prírodné ekosystémy na celom svete. Maldivy, Thajsko, Egypt, Mexiko, Galapágy, Filipíny, Japonsko, Tonga, Juhoafrická republika, Mozambik, Komorské ostrovy, Faerské ostrovy z Indonézie Bali, Nusa Penidu, Komodo, Papuu, Sulawesi, Alor a mnohé ďalšie. Otrasné zistenia o nás ľuďoch. Aj tie najúžasnejšie kúty sveta sme premenili na mŕtve ruiny bez života. To my sme sa rozliezli po celom svete a nekontrolovaný rast cestovného ruchu nekompromisne zdecimoval celé prírodné biotopy a celé populácie domorodcov. Niekoľko krát som filmoval v národnom parku na ostrove Komodo tamojších varanov a jelene timurské, až kým som sa dožil toho, že som ich musel hnať do vysokej trávy, aby som nemal v zábere samé odpadky. Dnes je to všeobecný jav. Na Nusa Penide som bol päť krát a priamo pred očami sa nám v priebehu desiatich rokov zmenila z idylického miesta na stoku špiny, kde si navyše musíte odstáť poriadne zápchy, aby ste sa dostali na pláž. Sprzdnili sme svet, lebo my nechodíme poznávať a obdivovať. Chodíme, lebo si to môžeme dovoliť, vôbec netušíme, čo je to pokora, iba sa nutne potrebujeme pochváliť a presvedčiť seba aj svoje okolie o svojej výnimočnosti.

Keď teraz počúvam, ako je treba ratovať ekonomiku a ako sa bezohľadne chystáme ešte viac zadlžiť naše deti a deti našich detí, je mi z toho smutno. To naozaj treba pripomínať, že príroda tu bola oveľa skôr, ako sme začali tlačiť peniaze? Že my, aj s tým čomu hovoríme ekonomika, sme iba jej súčasťou? Nikdy sa nepoučíme z toho, že ľudské civilizácie zanikali práve preto, že ľudia zdevastovali prírodné ekosystémy? Vtedy, pred stáročiami to boli iba malé, lokálne územia. My však máme tú smolu, že naša civilizácia opantala celý svet, je globálna a globálne sú aj jej dôsledky. Naozaj sme tak zblbnutí modernými mágmi reklamy, že stále veríme, že zmyslom života je rast spotreby a hromadenie hmotných statkov? Dokedy budeme, ako zmyslov zbavení, nakupovať tie kvantá nepotrebných vecí? Neustály ekonomický rast potrebujú iba politici, to pre nich je kritériom úspechu. Pre nás normálnych ľudí sa kvalita života v prvom rade spája s kvalitou životného prostredia, ktoré nás obklopuje.

Jeden absurdný príklad súčasných dní. Štáty ratujú letecké spoločnosti. Poskytujú im podporu v miliardách EUR, či dolárov. Ale veď táto kríza je predovšetkým ich kríza. Letecké spoločnosti nekontrolovane, často s podporou vlastných vlád narástli do gigantických rozmerov. Denne križovalo oblohu 200000 lietadiel s desiatkami miliónov pasažierov, ktorí sa presúvali z jedného konca sveta na druhý, bez ohľadu na kapacitu prírodných ekosystémov. Práve vďaka nim sa cestovný ruch významnou mierou podpísal pod drastickú zmenu planéty. Keď sa teraz dívam na oblohu nad Zoborom, ktorú pred krízou v každom okamihu pretínali desiatky čiar po leteckých motoroch, vidím iba panenskú belasú, popretkávanú bielymi oblakmi. Tak by to malo zostať čo najdlhšie. Tých dvesto tisíc lietadiel, ktoré denne prevážali našu aroganciu a bezohľadnosť do všetkých kútov sveta a ktoré napokon rozviezli aj Covid 19, by mali zostať čo najdlhšie na zemi. Aspoň dovtedy, kým si uvedomíme, že život, ktorý sme žili, plný chamtivosti, egoizmu, ľahostajnosti a pýchy, je s budúcnosťou našej civilizácie nezlučiteľný. Aspoň dovtedy, kým pochopíme, čo je to pokora. Vtedy dosiahneme víťazstvo. Nie nad Covidom, ale sami nad sebou. V mene budúcnosti našich potomkov a v mene života na našej planéte.

Jaroslav Blaško