4.5.2020

Kvôli Covid 19 máme už niekoľko týždňov zatvorenú firmu. Tak sme si zriadili home oficce a pracujeme na projekte Požičaná planéta. Dokončili sme prvú knihu, ktorá je vďaka novému grafikovi a fotografiám od mnohých mojich potápačských druhov naozaj krásna. Ku niekoľkým filmom máme hotové metodické príručky pre učiteľov a máme aj prvý envirozošit pre rodičov a deti k filmu Kráľovná Karpát. Začína komixom, ako sa Ema a Matej, ktorí budú decká a celé rodiny sprevádzať environmentálnymi aktivitami ku všetkým šestnástim filmom, plavia na člne dole Hronom, dostávajú sa až do Dunaja a tam nachádzajú fľašu so záhadným odkazom, ktorý ich nasmeruje na Oravu…. Pomedzi to realizujeme obstarávanie na novú full frame 4K kameru s vymeniteľnými objektívmi a puzdro pod vodu, nové strižne, programy a dátové úložisko, na ktorom chceme celý projekt sprístupniť. A aby som nezabudol, tak snáď po pätnástich rokoch som nútený zistiť, čo mi v hlave zostalo z ekonomických štúdií a rátam výsledovky a súvahy, plánujem marketing a predaj a dávam na sedemdesiatich stranách textu a čísel dohromady projekciu firmy na najbližšie tri roky. Našťastie som na toto obdobie neplánoval žiadne veľké safari. Síce sme sa s Lacom Krumpálom chystali, že pôjdeme filmovať modrú veľrybu na Azory a o mesiac som mal byť na ľadovcoch v Arktíde, ale to rok počká. Materiál na ďalších šesť filmov mám na diskoch a už sa neviem dočkať, kedy si k tomu konečne sadnem. V princípe som si nechával tieto mesiace hlavne na to, aby sme po neuveriteľných troch rokoch peripetií s eurofondami a projektom na Ministerstve kultúry, konečne dospeli do finále. Vlastne som za tých pár týždňov vďačný.

Vďačný som aj za to, že sme v januári ešte stihli Galapágy. Keď vypuklo toto koronavírusové šialenstvo, už sme boli doma a prvé čo ma napadlo bolo, že presne také trhovisko z akého sa vírus údajne rozšíril, sme navštívili v novembri, počas safari na Sulawesoch. Filmoval som, ako pečú psov, mačky, hady, potkany a aj inkriminovaných netopierov. Hrozný pohľad a ešte hroznejší smrad. Bolo to odporné, ale nemyslím si, že odsúdenia hodné. Predsa na Zemi žijú stovky miliónov ľudí, ktorý pociťujú rovnaký hnus pri predstave, že v Európe jeme svine. Napokon, ruku na srdce, kto by sa trepal do Indonézie, a chcel by tam vidieť Bratislavu? Čaro sveta je predsa v tom, že ľudia žijú tak rôznorodé životy. Dúfam len, že už čoskoro miesto rozsievania predsudkov a nenávisti prídeme aj na to, že naša spoločná budúcnosť je vo vzájomnom obohacovaní sa našich kultúr.

Ale nie kvôli tomu teraz sadím za týmto počítačom. Píšem, lebo už neviem v sebe udržať to obrovské sklamanie zo súčasných postojov ľudí. 

Neviem, či tá nútená izolácia načisto zatemňuje mozog, ale desím sa tých nekonečných konšpirácií a obrovskej zloby, ktoré sa šíria svetom internetu. Dokonca aj od ľudí, ktorých poznám a nikdy by som neuveril, že by sa na niečo také dali. Nechcem pateticky napísať, že sme v podobe Covid 19 dostali to, čo sme si zaslúžili, alebo že nás príroda tresce. Hoci sme si to naozaj zaslúžili. Nechcem sa smiať z toho, ako naše velikášstvo a egoizmus dostali na papuľu a my sme zaliezli v strachu z neviditeľného malého mikroorganizmu. Naše mestá sú ľudoprázdne a my odrazu nepotrebujeme nový mobil, televízor, auto, jeansy, tenisky a čo ja viem čo ešte. Dokážeme sa uskromniť s nákupom nevyhnutných potravín. Sme zalezení v našich domoch a bytoch, ale keď vyjdete von a pozorne sa započúvate, tak musíte vnímať, ako sa celou planétou šíri radostný smiech. To sa príroda rehoce tak, že sa jej až brucho natriasa. Covid 19 je vlastne dar! Šanca, možno posledná, pre nás ľudí. Šanca, že sa nám vráti zdravý rozum.

Preto ma desí, keď čítam, či počujem, ako tí, ktorí uverili vo vlastnú veľkosť, bohorovne tvrdia, že Covid porazia. Zaslepení sami sebou, odtrhnutí od reality už nedokážu pochopiť, že nemôžeme a ani nemáme víťaziť nad vírusom. Jediné čo môžeme, je vyhrať sami nad sebou.

Vírus je úplne zanedbateľný jav. Je to vlastne iba dobrá príležitosť na zamyslenie sa. Veď ten vírus nevezme ani miliontinu životov oproti tým, ktoré berieme my. Sme pre planétu oveľa nebezpečnejší. Či si to priznáme, alebo nie, je neodškriepiteľným faktom, že tým novodobým morom sme my a nie Covid. Mám kilometre filmových záberov, ako sme totálne zdevastovali prírodné ekosystémy na celom svete. Maldivy, Thajsko, Egypt, Mexiko, Galapágy, Filipíny, Japonsko, Tonga, Juhoafrická republika, Mozambik, Komorské ostrovy, Faerské ostrovy z Indonézie Bali, Nusa Penidu, Komodo, Papuu, Sulawesi, Alor a mnohé ďalšie. Otrasné zistenia o nás a o našej chamtivosti. Aj tie najúžasnejšie kúty sveta sme premenili na mŕtve ruiny bez života. To my sme sa rozliezli po celom svete a nekontrolovaný rast turistického ruchu nekompromisne zdecimoval celé prírodné biotopy a celé populácie domorodcov. Niekoľko krát som filmoval v národnom parku na ostrove Komodo tamojších varanov a jelene timurské, až kým som sa nedožil toho, že som ich musel hnať do vysokej trávy, aby som nemal v zábere samé odpadky. Dnes je to všeobecný jav a aj tie najmalebnejšie pláže sveta sú zamorené našim odpadom. Na Nusa Penide som bol päť krát a priamo pred očami sa nám v priebehu desiatich rokov zmenila z idylického miesta na stoku špiny, kde si navyše musíte odstáť poriadne zápchy, aby ste sa dostali na pláž. Sprdznili sme svet, lebo my nechodíme poznávať a obdivovať. Chodíme, lebo si to môžeme dovoliť, vôbec netušíme, čo je to pokora, iba sa nutne potrebujeme pochváliť a presvedčiť seba aj svoje okolie o svojej výnimočnosti. 

Keď teraz počúvam, ako je treba ratovať ekonomiku a ako sa bezohľadne chystáme ešte viac zadlžiť naše deti a deti našich detí, je mi z toho smutno. To naozaj treba pripomínať, že príroda tu bola oveľa skôr, ako sme začali tlačiť peniaze? Že my, aj s tým čomu hovoríme ekonomika, sme iba jej súčasťou? Nikdy sa nepoučíme z toho, že ľudské civilizácie zanikali práve preto, že ľudia zdevastovali prírodné ekosystémy? Vtedy, pred stáročiami to boli iba malé, lokálne územia. My však máme tú smolu, že naša civilizácia opantala celý svet, je globálna a globálne sú aj jej dôsledky. Naozaj sme tak zblbnutí modernými mágmi reklamy, že stále veríme, že zmyslom života je rast spotreby a zhromažďovanie hmotných statkov? Dokedy budeme, ako zmyslov zbavení, nakupovať tie kvantá nepotrebných vecí? Neustály ekonomický rast potrebujú iba politici, to pre nich je kritériom úspechu. Pre nás normálnych ľudí sa kvalita života v prvom rade spája s kvalitou životného prostredia, ktoré nás obklopuje.

Jeden absurdný príklad súčasných dní. Štáty idú ratovať letecké spoločnosti. Idú im poskytnúť podporu v miliardách EUR, či dolárov. Ale veď táto kríza je predovšetkým ich kríza. Letecké spoločnosti nekontrolovane, často s podporou vlastných vlád narástli do gigantických rozmerov. Bez ohľadu na prírodné kapacity ekosystémov. Práve vďaka nim sa cestovný ruch významnou mierou podpísal pod drastickú zmenu planéty. Nikdy nepochopím, ako môže stáť letenka trebárs do Anglicka iba pár EUR. Keď sa teraz dívam na oblohu nad Zoborom, ktorú pred krízou v každom okamihu pretínali desiatky čiar po leteckých motoroch, vidím iba panenskú belasú, popretkávanú bielymi oblakmi. Tak by to malo zostať čo najdlhšie. Tých dvesto tisíc lietadiel, ktoré denne prevážali našu aroganciu a bezohľadnosť do všetkých kútov sveta a ktoré napokon rozviezli aj Covid by mali zostať čo najdlhšie na zemi. Aspoň dovtedy, kým si uvedomíme, že život, ktorý sme žili, plný chamtivosti, egoizmu, ľahostajnosti a pýchy, je s budúcnosťou našej civilizácie nezlučiteľný. Aspoň dovtedy, kým pochopíme, čo je to pokora. Vtedy dosiahneme víťazstvo. Nie nad Covidom, ale sami nad sebou. V mene budúcnosti našich potomkov a v mene života na našej planéte. 

Text: Jaroslav Blaško