28.4.2020

Pred desiatimi rokmi som mal na Galapágoch obrovské šťastie. Dokumentoval som udalosť, ktorá celkom určite zanechá na ostrovoch nezmazateľnú stopu. Najskôr som ani len netušil, čo sa vlastne deje. Myslel som si, že je to nejaká súťaž miss, či čo, pretože mladé baby mali cez plece šerpu. Až ku koncu som pochopil, že obyvatelia Galapág oslavujú, že Výbor svetového dedičstva UNESCO v júli 2010 vyhovel žiadosti Equádorskej vlády a vyškrtol ostrovy zo zoznamu ohrozených území.

Hneď na druhý deň ráno sme boli v prístave svedkami toho, čo to vlastne znamená. Priplávala malá loď, zacúvali ku nej dva pick-upy a jeden naložili kopcom harpúnou nastrieľanými langustami a druhý rovnako ulovenými obrovskými garupami.

Keď sa mi po príchode domov v hlave rozležal scenár, pochopil som, že to chce odstup a návrat. Trvalo dlhých desať rokov, kým som sa na to odhodlal.

Teraz som tu. Je po safari a ja sedím na lavičke v centre mestečka Puerto Ayora. Pod nohami mi leží tuleň. Hľadím na ulicu, posiatu reštauráciami, barmi a obchodmi, ktorá sa za tých desať rokov zmenila na nepoznanie. Rovnako na nepoznanie sa zmenil stav morského života. Mám taký pocit, že z vody zmizlo viac ako 70% živočíchov. Nechcem vyrieknuť unáhlené súdy, počkám si, kým prídem domov a porovnám zábery spred desiatich rokov s tým, čo som nafilmoval teraz. Ale úprimne – bojím sa toho.

Čo je však pozitívne je to, čo symbolizuje aj ten tuleň, ktorý mi leží pri nohách. Súžitie ľudí a živočíchov na súši je príkladné. Potvrdzuje to aj situácia, ktorá sa odohrala na lodi, pri kotvení pred ostrovom Darwin. Na zábradlie lode si sadlo množstvo vtákov. Keď som ich išiel filmovať, iba sa neochotne uhli, ako som prechádzal úzkym priechodom medzi palubou a zábradlím. Ani jeden však neodletel. Alebo. Pri príchode na ostrov Isabela bolo mólo husto obsadené tuleňmi. Ak sme sa chceli dostať z lode na ostrov, museli sme ich doslova prekračovať. Samica iba na chvíľu zodvihla hlavu a pokračovala v leňošení. Jej mláďa sa ani na moment nenechalo vyrušiť pri pití mlieka. Aj taký je svet Galapág. Leguány sa motajú po uliciach a pinky, ktoré tak upútali Darwina sa na všetkých ostrovoch nebojácne vrhajú na zostatky po ľuďoch, až to vyvoláva otázku, či toto ich súžitie s ľuďmi bude mať vplyv na ich zobák a či o pár rokov nebudú mať všetky pinky na ostrovoch zobáky rovnaké? Ešte šťastie, že ten Darwin tu už bol.

Ale viac až vo filme.

Text: Jaroslav Blaško

Foto: Ladislav Krumpál