8.3.2020

Na Galapágy som pôvodne plánoval iba malú, maximálne štvorčlennú skupinu. Vyjednávanie s majiteľmi lodí sa však komplikovalo a mne ľudia pribúdali. Napokon som ustúpil a prenajal som celú loď pre osem potápačov. (Napokon nás bolo deväť.) Na jednej strane mám obavy, že malú loď bude vo vlnách priveľmi hojdať, na druhej strane to však má obrovskú výhodu, môžem rozhodnúť o konečnej podobe plánu plavby. Ešte doma vypúšťam z itinerára jeden deň na ostrove Darwin a dopĺňam lokalitu Cabo Douglas na ostrove Fernandina. Je to jedno z mála miest, kde je možné potápať sa s leguánmi morskými (Amblyrhynchus cristatus, Marine iguana). Sú jediní svojho druhu, ktorí sa živia morskými riasami a do filmu mi chýba, ako pod vodou žerú. 

Po prílete hneď vyrážame z prístavu a po dvoch ponoroch smerujeme k ostrovom Darwin a Wolf. Tie ma prekvapujú teplou vodou, ktorá ani raz neklesla pod 26 stupňov. Po troch dňoch, celkom nasýtení žralokmi kladivohlavými, však ostrovy opúšťame a zahajujeme nekonečnú plavba späť. Oproti nám tečie silný prúd  a hoci z Darwinu vyplávame okolo štvrtej popoludní, druhý deň ráno márne hľadím na more pred nami. Ostrov Fernandina nie je vidno. Loď akoby stála na mieste a celkom vážne idem skontrolovať polohu riadiacich pák motorov. Tie sú zatlačené na doraz k palubovke a kapitán iba bezradne krčí ramenami. Reálne nám hrozí, že to nestihneme. Potápanie s leguámni na lokalite Cabo Douglas máme totiž povolené iba do dvanástej a potom musí loď odplávať. Neustále sa dohadujem s Javierom (naším guidom), ktorý chce dať prvý ponor na nejakej stene a žiadam ho, aby sme využili každú príležitosť na ponor s leguánmi.  

K Fernandine napokon doplávame s viac ako štvorhodinovým meškaním. Ešte počas plavby sa obliekame a keď loď konečne postojí, skáčeme do gumákov. Voda je vďaka Humboltovmu prúdu studená, má sedemnásť stupňov a keď mi vteká pod neoprén, dosť nevyberane nadávam. Ďalšou komplikáciou je silný príboj, ktorý udiera na pobrežie a my lietame vo vode štyri metre tam a späť, bez šance udržať sa na mieste. Burácajúca masa spôsobuje, že aj viditeľnosť je mizerná a tak v tom vlnobití márne plávame asi dvadsať minút. Zo zúfalstva filmujem porast kníšucich sa morských rias a svoj, často bezradný a napospas vode ponechaný pohyb. Hlavne si však dávam pozor, aby som o obrovské balvany, trčiace z dna asi dva metre pod hladinu neroztrieskal puzdro s kamerou. Keď sa Javier už po niekoľký krát vynára a chaoticky mení smer, začínam strácať nádej. Dúfam síce, že ešte jeden ponor stihneme, ale v takýchto podmienkach by som potreboval čo najviac možností na filmovanie. Odrazu cítim zozadu zovretie na ramene. Hneď viem, že je to Lacko Krumpál! Je to jeden z tých mojich zázračných potápačských partnerov, u ktorého mi stačí dotyk, aby som bezpečne vedel, čo sa deje. Nechávam Javiera napospas vlnám a vrhám sa v smere, ktorý signalizuje Lacova ruka. Naozaj je tam! Zovieram puzdro s kamerou a nasadzujem všetko, čo viem, aby som leguána udržal v zábere. Dva krát ma zdrapí voda a vlečie preč, ale zábery mám skvelé. Pre mňa aj pri filmovaní platí, že ničoho sa pod vodou nedotýkam. Teraz však hľadím na skaly porastené drobnými riasami, je jasné že tu nemám čo poškodiť a tak zúfalo vypúšťam krídlo. Manévrujem tak, aby som s telom zapadol medzi dva balvany. Chvíľu mi to pomáha, no keď ma voda opäť vezme so sebou, doplácam na negatívny vztlak, udiera ma to o skaly a ja dostávam niekoľko poriadnych rán do rebier a do kolien. Rýchlo sa opäť dofukujem, to ma už voda tlačí späť a v letku robím ešte nejaké zábery. Potom už iba bezradne sledujem ako ma to vlečie preč a mojou jedinou starosťou je nerozbiť kameru. Leguán odpláva a Laco mi signalizuje, aby som pozoroval hladinu. Plávame s pohľadmi upretým hore, kým neuvidím ďalšieho. Sledujem ako zakloní hlavu a klesá ku dnu. Síce mi na chvíľu mizne z dohľadu, ale plávam ako o dušu za ním, až kým ho uvidím pazúrmi zadrapeného na dne, ako s hlavou vytočenou do strany trhá z kameňa riasy. Chvíľu sa mi darí, potom letím vodou, potom sa mi opäť darí, opäť letím, až kým sa vmanévrujem pred neho. V jednej ruke zvieram kameru, druhou sa zúfalo držím skaly a len dúfam, že to, čo vidím na monitore mám aj nahrané. Prúd tečie priamo oproti, je taký silný, že mi neustále stláča na puzdre páčku nahrávania a vypína mi kameru. Musím sa otočiť. Stíham to na poslednú chvíľu aby som ho zachytil a držím sa ho aj vtedy, keď sa odlepí odo dna a pláva preč. Otáčam sa do hlbšej vody, objavuje sa stratený Javier a ja signalizujem koniec ponoru. Na hladine mi rozpačito hovorí, že asi ešte nie sú hladní. Vyvalí na mňa oči, keď mu vravím, že mám dvoch nafilmovaných. 

Ani sa nevyzliekame z neoprénov a o pol dvanástej ideme na druhý ponor. Bez Javiera, po dvojiciach. Už máme s Lacom dobrú taktiku. Plávame na miesto, kde za speneným príbojom pláva na hladine najviac leguánov. Keď sa nejakí priblížia, klesáme ku dnu a čakáme. Keď začnú klesať ku nám, filmujeme. Jeden sa schová za skalu, iný sa pasie rovno na jej vrchole s pazúrmi zaťatými do lávového kameňa. Pred monitorom sa mi objavuje tuleň. Za iných okolností by som sa vrhol za ním, teraz ma však vôbec nezaujíma. Pridáva sa ku nám Igor s Emilkom. Igor tak nešťastne, že keď ho strhne príval vody, tak v poslednom zlomku sekundy stihnem uhnúť, inak by mi s Go-Prom rozmlátil port na puzdre. Potom od hladiny prichádza riadny kus, no ďalší príval vody ma berie so sebou. Keď ma voda šľahne späť, vidím Emilka, ako sa ho pokúša fotografovať a tak chvíľu čakám. No príboj ešte silnie. Dostali sme sa do príliš plytkej vody a iba centimetre nás delia od bielej, spenenej masy. Emil letí na stranu a na moje prekvapenie ho nasleduje aj leguán. Ani pazúry ho neudržia na skale a voda ho buchne chrbtom o skalu. Laco signalizuje preč, preč, preč! Plávame do hlbšej vody a z hladiny priamo ku mne ďalší leguán. Tentoraz chráni skala mňa a on pomaly postupuje ku kamere. Mám ho iba pár centimetrov pred sebou a musím pred ním pomaly ustupovať. Stále ma chráni skala a tak držím záber až kým sa nažerie, otočí a pláva ku hladine. Revem do automatiky: „Dali sme tooo!!!“  

Plávame k lodi. Javier čaká na dive decku, zdieľa naše nadšenie a vraví: „Nemáme práve ideálne podmienky. Keď tu boli filmári z Nationale Geographic, zaplatili si zátoku na dva týždne“. 

Iba sa trpko usmejem. Chcel by som byť na tom tak, aby som si mohol zaplatiť dva týždne. No som spokojný. Jeden z najdôležitejších cieľov misie mám splnený.

Hneď ako nastúpi posledná dvojica na loď, kapitán smeruje von zo zátoky. Za porušenie povolenia hrozí veľká pokuta. Smerujeme k severozápadnému výbežku ostrova Isabela a Javier sľubuje ponor s mesačníkmi (Mola mola). Iba sa škerím a myslím si, že to je dobrý ťah na to, aby nás znova dostal do tej studenej vody. 

Počas plavby hladinu na ľavoboku pretína niekoľko desiatok plutiev. Loďou znie: „Žraloky!“ Zbiehame sa na hornej palube, neveriacky hľadíme na to množstvo plutiev, až kým Jimmy – náš druhý guid nezahlási: „To sú Mola mola.“ Až potom registrujem pod hladinou typické telo mesačníka. Všetky plávajú od skaly, ku ktorej sa práve blížime a tak nikoho nie je treba prehovárať. Skáčeme do vody, ešte studenšej, ako bola oproti a nič viac si zúfalo neželám, len nech sa tie mesačníky rýchlo ukážu. Ako sa však ukazuje po štyridsiatich minútach – odplávali všetky. To už ale plávam vedľa Javiera, nadávam do automatiky, revem že aj Guláška je teplejšia a signalizujem mu, nech už konečne vypustí bójku.