Keď v roku 1910 istý holandský letec havaroval na ostrove Komodo a po návrate tvrdil, že na ostrove žijú praveké jaštery, ktoré dosahujú veľkosť tri metre, všetci ho mali za blázna. Minimálne, že musel pri tej havárii padnúť na hlavu, alebo dostal na prudkom slnku úpal. Až keď na žiadosť riaditeľa zoologického múzea na Jáve majora Ouwensa preskúmal ostrov holandský dôstojník Van Hensbroek, ktorý slúžil na ostrove Flores, bolo potvrdené, že na Komode naozaj žijú v súčasnosti najväčšie jaštery na našej planéte a ich korene siahajú do doby spred 100 miliónov rokov, do druhohorného útvaru Krieda. Dovtedy bezvýznamný ostrov Komodo sa okamžite stal jedným z najvýnimočnejších miest na planéte Zem. Vtedajšia Holandská vláda vydala v roku 1915 nariadenie o ochrane varanov a v roku 1980 bol Indonézskou vládou založený Národný park Komodo, ktorý bol vyhlásený za svetové kultúrne dedičstvo UNESCO, od roku 1986 za biosférickú rezerváciu.

Nedávno sa hlasovalo na celej našej planéte o tom, čo patrí medzi novodobých sedem divov sveta. Ľudia okrem iného vybrali Varana komodského. Otázkou je, prečo varan? Predsa on si ten titul nijako nezaslúži. Ten titul si podľa mňa zaslúžia ľudia, ktorí s varanmi na ostrove Komodo žijú. To oni sú tým úplne výnimočným prejavom človečenstva, pretože práve vďaka nim varany prežili. Ľudia a ich predchodcovia (výskum na ostrove Flores potvrdil existenciu predchodcu Homo sapiens), ktorí sa neulakomili na mäso z Ora, tak ich volajú v domorodej reči, ani ich neovládla túžba odieť sa, či obuť do ich kože. Dokonca nevyhubili ani vodných byvolov, divoké svine a jeleňov timor, ktorí sú hlavnou potravou varanov. A to všetko na malom ostrove. Za ten čas zmizli z niekoľko násobne väčších území trebárs v Európe, všetky divoko žijúce zvieratá. Teda ak nepočítame vrabcov. Čo sa skrýva za „zvláštnym správaním“ týchto ľudí? Nevedeli nič o dinosauroch. Určite nič netušili o tom, že tieto jaštery sú vlastne žijúce fosílie.

Varany komodské sú nebezpeční predátori. Najväčší známy jedinec mal dĺžku 3,13 m a vážil 166 kilogramov.  Vo svojom prostredí sú na vrchole potravinového reťazca. Na krátku vzdialenosť vedia vyvinúť veľké zrýchlenie a vďaka tomu, že sú jedovaté, stačí jedno uhryznutie a napadnutý živočích nemá žiadnu šancu na prežitie. Potom im len stačí poležať si niekoľko dní, alebo týždňov v bahne pri napájadle, kam sa ten nešťastník utiahne. Pri pohryznutí človeka zostáva poranenému nanajvýš týždeň života.

O to väčšou záhadou je, prečo ich ľudia nevyhubili. Miesto toho znášajú riziko útoku, strach zo zabitia svojich detí, stavajú svoje domy na koloch, aby sa vyhli útokom varanov a domáce zvieratá, najmä kozy a sliepky, chránia tak, že ich na noc tiež umiestňujú do vyvýšených ohrád.

To je záhada, na ktorú filmom „Kód draka“hľadáme odpoveď. A neustále, ako strihám jednotlivé scény, mám pred očami, ako sme s Juniorom utekali pred varanmi k člnu a ja hlupák som najskôr ratoval kameru. Kým som ju podal do člna, tak ten už bol v tak hlbokej vode, že sa mi nedalo do neho vyskočiť. Varan plával ku mne a ja som sa skoro potentoval. Našťastie sa otočil. Bol odo mňa menej jako dvadsať centimetrov. Ako ma potom vyťahovali do člna, poškriabal som si nohu. Krv sa mi z nej valila (tú jazvu mám doteraz) a ja som zahlásil: „Juni, on ma dostal!“ Nastalo hrobové ticho. Večer sme potom na Sea Lady búrlivo oslavovali moje z druhé narodeniny.