25.9.2019
Vo „svete ticha“ prebiehajú drastické a dramaticky rýchle zmeny. V priebehu posledných dvadsiatich rokov nám doslova pred očami miznú nielen živočíchy, ale celé vodné biotopy. Je jedno, či je voda sladká alebo slaná, plytká či hlboká. Spoločným znakom je to, že sa z nej závratným tempom vytráca život.
Napriek tomu, že toto všetko zažívam, takpovediac v "priamom prenose", naivne sedím už štvrtý deň v gumenom člne, pokorne znášam chlad a vlnenie Indického oceánu a do úmoru sa nádejam, že hladina sa sčerí a vtáčie „bombardovanie“ sa sústredí na jedno miesto. To by malo byť znakom toho, že sardinky vytvorili aspoň malú guľu a my máme konečne dôvod skočiť do studenej vody. Opäť dúfam márne. Na konci dňa smeruje čln k pobrežiu a ja viem, že ani dnes nezažijeme najväčšie zhromaždenie života na planéte Zem. Prírodný úkaz, pri ktorom miliardy sardiniek tiahnu pozdĺž východného pobrežia Juhoafrickej republiky, tvoria niekoľko kilometrov dlhý a stovky metrov široký pás a pobrežné vody sa len tak hemžia čakajúcimi veľrybami, delfínmi, žralokmi, tuniakmi, tuleňmi, vtákmi a mnohými ďalšími živočíchmi. Pri brehu skáčeme do vĺn, držíme čln, kým sa ho nepodarí zapnúť za pickup a potom sa v ňom vezieme k domu na kopci. "Doma" rýchlo zhadzujem zo seba mokrý neoprén, vyťahujem kameru z puzdra a vydávam sa medzi pestrofarebné kruhové domčeky domorodcov. Deti ma pozorujú spoza otvorených dverí, ženy občas zodvihnú hlavu od lavórov naplnených prádlom, rovnako ako chlapi sediaci v tráve. Filmujem a premýšľam, ako sa dostať do domu. Usmievam sa však márne. Títo ľudia o mňa nejavia žiadny záujem. Kým sa na prašnej ceste od mora neobjavia dve ženy. Ukazujú na plné vrecia, ktoré nesú na hlave a volajú: "Mister, mister!" Nechcem nič kupovať, ale ich záujem beriem ako svoju šancu. Postojím a som zvedavý, čo mi ponúknu. Ženy zhadzujú vrecia do suchej trávy a vyťahujú z nich čerstvé ustrice. Usmievam sa doširoka, ukazujem na náš dom a vravím: „Jean-Pierre to kúpi.“ Ženy si bleskovo vyhodia vrecia na hlavu a rezko kráčajú predo mnou k domu. Filmujem scénu, ako JP kontroluje ustrice, vymení si so ženami niekoľko slov a potom im dá do rúk bankovky. „Koľko stáli tie ustrice?“, pýtam sa. „Asi desať eur“, odpovedá. Dve plné vrecia! U nás toľko stojí desať kusov. Aspoň sa najeme ustríc, keď už niet sardiniek.
Situáciu okolo sardiniek nám neskôr v Gansbaai, kde stojí fabrika na ich spracovanie, objasňuje jeden zo šéfov podniku. Fabrika nepracuje a väčšina rybárskych lodí stojí odstavená v prístave. V čase najväčšej sezóny! Vraví, že je to dôsledok činnosti obrovských čínskych plávajúcich tovární, ktoré stihnú do svojich niekoľko kilometrov dlhých sietí vyloviť sardinky skôr, ako sa priblížia k africkým brehom.
Pri večeri to však ešte nevieme a tak padne rozhodnutie, že opustíme Mdumbi a presunieme sa bližšie k Port St. Johns. Čaká nás opäť dvesto kilometrov rozbitej prašnej cesty, ale zostávať na mieste nám nedáva žiadny zmysel. Po náročnom presune, sa ubytovávame na brehu rieky, tesne pred jej ústím do oceánu. Grilujeme mäso z Kudu, jeme ustrice a JP hovorí o tom, že rieka pred nami je miesto s najpočetnejším výskytom Bull sharkov na svete. Spomína nejakého amerického profesora, ktorý po pás vo vode pri práci na filmovom dokumente tvrdil, že Bull sharky sú neškodné tvory a jeden z nich mu pri tom odhrýzol celé lýtko. Ráno vstávame ešte po tme. Vonku vládne juhoafrická zima a teplomer ukazuje sotva štyri stupne. Súkame sa do mokrých neoprénov, trasieme sa a nedočkavo čakáme, kedy vyjde slnko, aby nám pomohlo ohriať obleky. V ústí rieky stojí niekoľko člnov a rovnako ako my, sledujú vlny, valiace sa k pobrežiu. Hodnú chvíľu čakáme na tú správnu, ktorá nás pustí na oceán. Keď už príde, tak za revu motorov letíme ponad spenený chrbát masy vody, aby sme vzápätí tvrdo dopadli na hladinu. Keď sa telo konečne prestáva triasť, vyzýva nás Jean-Pierre, aby sme skontrolovali, či niekoľko vtákov, ktoré so stiahnutými krídlami z výšky preťali hladinu, predsa len neznamená, že delfíny vyhnali pár sardiniek ku hladine a pred člnom sa sformoval fishbowl. Skáčem do šestnásť stupňovej vody a zisťujem, že neznamená. Premočený triem o seba prsty, aby som rozprúdil krv a rozmýšľam, či to má zmysel. Či máme vôbec šancu nafilmovať aspoň malú formáciu sardiniek. Po chvíli sa v diaľke objavuje vodná triešť, ktorú nasleduje obrovský chrbát veľryby.
„Jaro vezmi kameru.“ Velí JP a rukou mi naznačuje, aby som čakal. Sadám na okraj člna a keď zaznie: „Jump!“, potichu vkĺznem do vody. Trvá iba okamih, kým sa na hrane viditeľnosti objaví trojica delfínov a spoza nich sa priamo ku mne vyrúti obrovské telo vráskavca. Delfíny ma míňajú a veľryba valí na mňa ešte väčšie oči ako ja na ňu. Keď nás delí sotva pár centimetrov, zakloní hlavu a šinie sa popod mňa. Čakám, či ma ovalí obrovským chvostom, ale ona veľmi dobre vie, že tam som a zatlačí chvost do vody. Na hladine revem ako zmyslov zbavený. Konečne mám nafilmovaných aspoň pár sekúnd, ktoré stoja za to. Ledva stihneme vyliezť do člna, náš kapitán pridá plný plyn a hoci si idem oči vyočiť, netuším, kvôli čomu. Až keď kričí pripravte sa a prudko spomalí, rozoznávam obrovský húf delfínov. „Určite mi sekne chrbát“, mrmlem si, keď opäť skáčeme do studenej vody. Vôkol nás divokou rýchlosťou pláva črieda, ktorá má snáď dvetisíc kusov. Doslova sa mihajú v monitore a ja len ležím bez pohnutia na hladine a snažím sa eliminovať vlny. Tentoraz sa chlad znáša podstatne lepšie. Vzrušene diskutujeme o tom, čo sme pred chvíľou prežívali. Zubaté, zimné, africké slnko vystúpilo na najvyšší bod, nastáva obedná fáza, aktivity ustávajú a oceán akoby sa vyprázdnil. Kam oko dovidí sa nedeje vôbec nič. Až okolo druhej popoludní opäť ožívajú delfíny a vtáky. Delfíny plávajú do kruhu, vtáky krúžia nad vodou, je ich stále viac a stále častejšie sa menia na bomby, strmhlav prerážajúce hladinu. Skáčeme opäť do vôd oceánu a opäť zisťujeme, že v nej nič nevidíme. To sa v pravidelných intervaloch opakuje do konca dňa. Aj ten nasledujúci a aj tie, čo prídu po ňom. Posledný deň vplávame do rieky o čosi skôr a doplácame na to, že je ešte odliv. Čln sa zaborí do bahna a nám nezostáva nič iné, iba vyskočiť do prúdu a pokúsiť sa ho oslobodiť. S nohami po kolená zaborenými v bahne rozmýšľam nad riekou plnou Bull sharkov a čoraz viac preklínam nápad trepať sa sem. Zaprisahávam sa, že nikdy viac.
Vydržalo mi to tri roky. Teraz opäť sedím v člne, hompáľajúcom sa na hladine Indického oceánu a navyše ma okrem chladu trápi aj zápal priedušiek. Beriem už druhú dávku antibiotík, ktoré mi predpísal Jakub a mne iba zostáva veriť, že keď má najväčšiu príručnú lekárničku, akú som kedy videl, že si aj pamätá na čo tie lieky sú. Bije sa vo mne nádej, že delfíny vytlačia sardinky z morského dna a donútia ich sformovať sa do gule, hoc ako malej, s nádejou, že ešte dnes nebudem musieť skočiť do vody, lebo sa cítim naozaj pod psa. Som rozhodnutý, že do vody vleziem jedine kvôli sardinkám a tomu zápasu na život a na smrť, ktorý ich púť oceánom sprevádza. Deň však míňa deň a sardiniek stále niet. Tentoraz však len tak nevysedávame v člne. Využívame dron a vysielame ho v nádeji, že sa nám ho podarí do člna aj vrátiť. Máme neuveriteľné šťastie a množia sa nám unikátne zábery. Veľryby plávajúce a vydychujúce oblaky vodnej triešte, delfíny húfne surfujúce vo vlnách, tulene, žraloky, či vtáky bombardujúce hladinu. V jednom okamihu, priamo pod dronom voda obelie, hladina sa otvorí a vyvalí sa z nej obrovské telo vráskavca. Unikátny záber, na ktorý sa čaká roky. Eufória prebíja sklamanie, teda aspoň na dnešný deň a ku šťastiu nám už chýbajú iba tie malé strieborné rybky. Stále presviedčam sám seba, aj mojich potápačských druhov, že prídu. Snáď už zajtra. Lenže zajtrajšky plynú jeden za druhým až prichádza posledný. Hľadím na vyprázdnený oceán a uvedomujem si, že Sardin run je už iba ilúzia. Prelud, ktorý vďaka nekonečnej ľudskej chamtivosti, zrejme naveky patrí minulosti. Nikoho nezaujíma, že na tých sardinkách stojí a padá aj osud tunajších populácií veľrýb, žralokov, vtákov a mnohých ďalších živočíšnych druhov. Že ich drastický úbytok môže spôsobiť kolaps celého ekosystému. Žiadny živočíšny druh sa nedokáže prispôsobiť závratnému tempu, akým ľudia zneužívajú dosiahnutý technický pokrok. Na súši sme sa aspoň ako tak naučili hospodáriť, no moria a oceány iba bezbreho drancujeme. Netýka sa to len Afriky. Pred pár dňami vydala Európska komisia zákaz lovu tresky v niektorých častiach Baltického mora, pretože aj tam je situácia zúfalá a hrozí, že populácia tresky nadobro vymizne. Tak ako vymizol Sardin Run. Zdá sa, že niet sily, schopnej ochrániť medzinárodné vody a zastaviť veľké štáty a nadnárodné korporácie, ktoré vlastnia obrovské plávajúce továrne, ťahajúce za sebou kilometre sietí. Končí v nich všetko živé a môžeme iba dúfať, že v nich nekončí aj všetka nádej. Nádej, že nasledujúcim generáciám dáme aspoň šancu po nás upratať. Pretože my s tým obrovským ekologickým dlhom, ktorý sme vytvorili, nedokážeme urobiť nič. Ešte stále však môžeme využiť úžasný technický pokrok, ktorý sme dosiahli na vzdelanie, ktoré so sebou prinesie tak potrebnú zmenu postojov ľudí. A zostáva nám už iba dúfať, že nastane čas, keď sa ochrana života na našej planéte stane všeobecným kritériom ľudského konania. Pretože nič nie je dôležitejšie.
Jaroslav Blaško
