10.7.2020

O jednom z našich posledných safari, ktoré sme stihli ešte pred vypuknutím pandémie.

Sedím na terase malého hotela Jardin de la Paix v centre Moroni, hlavnom meste ostrova, o ktorom som ešte pred rokom ani netušil, že existuje. Grand Comore je najväčším z ostrovov, ležiacich severozápadne od Madagaskaru a združených v Union of the Comoros, ktoré po referende v roku 1974, vyhlásili nezávislosť od Francúzska. Prilákali ma sem veľryby a práca na filme Vek smetí, jednej zo záverečných častí cyklu Požičaná planéta a čaká ma tu štrnásť dňový pobyt. Stačili však dva dni a mám chuť zbaliť všetky šabraky a bežať na letisko.

Filmoval som už všelikde, aj vo filipínskych slumoch, a pravdu povediac priatelia ma pripravovali na to, čo tu uvidím, ale aj napriek tomu ma ešte nikde tak nezasiahla beznádej. Nie že by sršala z miestnych ľudí, tí spokojne kráčajú ulicami, či skôr vysedávajú pred svojimi príbytkami. Čo ma umára je skutočnosť, že Moroni, vlastne celý ostrov, by mohli vyhlásiť za svetové hlavné mesto odpadkov. Ulice mesta, pobrežie, ale aj džungľa, ležia pod hrubou vrstvou smetí a všade prítomným zápachom. Tam, kde sa zdá, že odpadkov predsa len ubudlo, tam sa týčia hrdzavé vraky osobných automobilov. Všade, všade, všade. Zúfalo hľadím na špinu vôkol seba a nedokážem pochopiť, ako sa vôbec dá také smetisko vytvoriť. Známa fráza cestovateľov o banánovom liste, do ktorého pred náporom konzumu domorodci balili potraviny dokáže vysvetliť zopár plastových fliaš a tašiek, ale nie Komorskú realitu. Odpadky a hrdzavé karosérie vrakov áut, ležiace na uliciach, v záhradách, na plážach, pod palmami a banánovníkmi, sú svedectvom roky trvajúcich procesov. Svedectvom toho, aký dokáže byť konzum bezohľadný, ak sú ľahostajní ľudia, ak si štát neplní svoje úlohy a ak sa zanedbá osveta a vzdelávanie. Celodenná cesta za krásami ostrova, ktorý je v turistických sprievodcoch popisovaný ako jeden z posledných nedotknutých rajov planéty, vo mne budí iba zúfalstvo. Rovnako aj cesta do prístavu na opačnej strane ostrova, kde nás čaká loď, ktorá nás prepraví na Mohéli, ďalší z komorských ostrovov. Chvíľu nám trvá, kým sa zorientujeme a medzi zástupom domorodcov na brehu mora nájdeme tých svojich. Kráčajúc plytkou vodou a bahnom sopečných nánosov zmiešaným s masmi odpadkov sa pýtame postávajúcich mužov, prečo je tu toľko smetí?  Iba krčia ramenami a potom s úsmevom dodávajú: „Všetko to vezme more.“

Po dvoch hodinách plavby stojíme na brehu čarovnej zátoky, na pláži posiatej bledým pieskom a mušľami a naše duše hľadajú únik z reality predchádzajúcich dní. Spod paliem sa k nám s úsmevom blíži chudý chlapík s hrubými okuliarmi a rýdzou slovenčinou nám vraví: „Vitajte na Mohéli“. Mladý muž sa volá Richard. Rozhodol sa prijať pracovnú ponuku v miestnom rezorte a napokon aj zameniť život na Slovensku za život v malej dedinke Mioumachoua, ktorá leží v susedstve. Postupne sa vypracoval na potápačského sprievodcu, oženil sa tu a ako vraví, už by nemenil. Rišo sa stáva naším sprievodcom. Nielen tunajším svetom pod vodnou hladinou, ale ako sa neskôr ukáže, aj sprievodcom životom tunajších ľudí. Ubytovávame sa v jednoduchých bungalovoch a zatiaľ ešte bez Riša, využívame voľný deň a ideme na prechádzku po pláži. Vôbec si neuvedomujem, že obrovské bralo pred naším bungalovom ju rozdeľuje na tú, ktorá patrí k rezortu a na pláž patriacu k dedine. Ocitáme sa na tej "dedinskej" a hneď pri prvom pohľade ma napadnú tie slová ľudí na Grande Comore, že všetko vezme more. Prílivovú čiaru totiž tvorí súvislý pás odpadkov. Čo more inde vzalo, to tu vrátilo. Na všetkých plážach okolitých ostrovčekov sa stretávame s tým istým javom. Od mora sa všetko zdá také panenské a nedotknuté, no stačí sa vylodiť a úsmev nám mizne z pier.

Na druhý deň po ponoroch pozývame Riša na pohárik „domoviny“. Máme plné hlavy beznádeje a zasypávame ho množstvom otázok. Hľadá vhodné slová a pomaly a rozvážne nám približuje svoj svet. Veci vidí úplne inak ako my. Hovorí o príjemnej chudobe a jednoduchom živote, ku ktorému stačí tak málo materiálnych vecí. Postupne sa zbližujeme. Po niekoľkých dňoch príde reč aj na to, čo ho tu drží a keď sa rozhovorí, mne padá sánka. Hľadím na tohto mladého muža, rozprávajúceho o projekte, ktorým pomáha realizovať v dedine, ktorá je teraz jeho domovom, zber odpadu. Vybudovali spaľovňu, po dedine rozmiestnili kontajnery (do dna ktorých pre istotu navŕtali diery, aby nenašli iné využitie) a chodia od domu k domu a prehovárajú domácich, aby sa zapojili. Mesačný poplatok je dve eurá a zatiaľ platí menej ako dvadsať percent domácností. Tým ostatným Rišo plynulou komorčinou, jazykom, ktorý nemá písomnú formu, trpezlivo vysvetľuje, aké je dôležité, aby všetci spoločne skoncovali s odpadom. Keby som to nezažil na vlastné oči, tak tomu neuverím. Rišo ma však berie do dediny a ja som svedkom niekoľkých vážnych a kultivovaných diskusií. Okrem slov ako civilizácia či turisti síce ničomu nerozumiem, ale chápem, že obe strany berú vec vážne. Hlavný problém je, že pre domorodcov sú tie dve eurá mesačne príliš veľa. Čo je však najdôležitejšie, ich dedina je iná. Ulice sú čisté, posádka akejsi motorky s vlečkou, na ktorú namontovali zdvíhací mechanizmus, aby dvaja chlapi dokázali vyprázdniť smetnú nádobu, každé ráno o pol ôsmej vyráža z rezortu, obchádza dedinu a nielen nakladá odpad zo smetiakov, ale aj kôpky smetí, ktoré ženy nechali na okraji ulice po tom, ako ju pozametali. Čo sa mi na Rišovi páči najviac je, že nič neprikrášľuje. Berie ma za posledné domy, na miesto, kde sa k dedine tlačí džungľa a ukazuje mi skládku, kam vynášajú odpad „neplatiči“. Podľa mňa je úspechom už to, že ten odpad končí tu a nie je na uliciach, ako v iných dedinách, či mestečkách na ostrovoch. Rišo je však nespokojný, dáva si za cieľ presvedčiť ešte tento rok aspoň päťdesiat percent domácností, aby sa zapojili do projektu a už teraz spriada plány na skvalitnenie práce s odpadom a uvažuje o triedení a kompostovaní.

Hľadím na neho a vidím novodobého misionára, zapáleného za ideu, ktorá dnes asi najviac sužuje našu planétu. Jeho bledá tvár doslova svieti medzi tvárami ostrovanov rovnako, ako svetlo na konci tunela, ktoré vo mne zažína s nádejou, že sa nám s tým obrovským ekologickým dlhom, ktorý tu všetci tvoríme, napokon predsa len podarí vyrovnať. Vďaka ľuďom ako on, ktorí ukazujú cestu. Jednoduchú a zrozumiteľnú.

Jaroslav Blaško