15.9.2020

Už je to dlho, čo nás pandémia ukotvila doma a tak aspoň malá spomienka na jedno z posledných safari.

„Noooo!“ Revem do automatiky a ako o dušu plávam k Johnymu. Neskoro! Johny púšťa z rúk priesvitný plastový pohár a chobotnica, ktorá v ňom bola ukrytá, prchá preč. Beriem pohár z dna, plávam za chobotnicou a skúšam, či sa nedá nahovoriť a nevráti sa späť. Chvíľu sa aj zdá, že sa do neho vráti. Postojí, vysúva jedno rameno, prejde ním po vnútornej strane pohára, ale napokon ho prudko stiahne a mení smer. Pred očami mám stále tie krúžky na chápadlách chobotnice, ako presvitajú cez stenu pohára, ťukám si dlaňou o čelo a Johny klopí zrak. Až mi ho je ľúto. Tak veľmi sa snaží! Je to snáď najlepší guid, aký ma kedy pod vodou sprevádzal. Neúnavne sa rýpe v tmavom, piesčitom dne a vyhľadáva ako o dušu príšery od výmyslu sveta. Nikde inde som nezažil také obrovské zastúpenie morských čertov, chobotníc a chobotničiek, sépií, kreviet, morských koníkov, plžov, a všetkého ostatného morského drobizgu.

Po ponore sa Johny v člne chytá za hlavu a veľmi sa ospravedlňuje. Je jasné, že mu nedoplo, aký zaujímavý záber to mohol byť. Nemá odkiaľ vedieť, že jedným z mojich projektov je dokument „Vek smetí“, do ktorého sa plastový pohár, ako domov pre chobotnicu doslova pýta. Večer sa nehanebne snažím na dnešnej príhode profitovať a Johnymu pri pive ukazujem trpasličích morských koníkov (Pygmy). Žiadam ho, aby sme sa ráno išli potápať tam, kde máme šancu ich vidieť. Evidentne mu odľahne a s vycerenými zubami mi ich na sto percent sľubuje. Drobné, sotva dvojcentimetrové koníky žijú na gorgóniách a prispôsobujú sa ich farbe. Prvé boli objavené relatívne nedávno (1969) a iba náhodou, keď si vedec Georges Bargibant pri skúmaní gorgónií pre múzeum Noumeá v Novej Kaledónii všimol na pitevnom stole malých koníkov a nazval ich po sebe Bargibanti seahorse pygmy.

Ráno sa osprevedlňujem mojim potápačským druhom, a žiadam ich, aby mali strpenie, keď sa pri tých morských krpcoch zdržím. Naozaj nie je jednoduché udržať pod vodou a v prúde kameru tak, aby bol v zábere aj koník a ešte k tomu aby bol aj ostrý obraz.

„Filmuj si koľko chceš, na nás neber ohľad. Je tam toho toľko, že Johny stále niečo nájde a my si to užívame.“ Vravia mi Peter s Kvetkou. Emilko len pokrčí ramenami, čo znamená, že mi necháva voľné pole (skôr more) pôsobnosti. Prv ako skočíme do vody, vzájomne sa s Johnym ubezpečujeme: "Pygmy?" "Pygmy!"

Klesáme pozdĺž zvažujúceho sa dna a Johny smeruje k malej gorgónii. Ešte som ani nestihol zapnúť kameru a on už klepe oceľovou tyčkou o fľašu a volá ma ku sebe. Ukazuje do spleti "konárov" gorgónie a ja nič nevidím. Zapichne tam tú svoju tyčku a až keď je takmer opretá o hlavu koníka vidím aj ja. Opatrne spúšťam nohy, opieram sa o piesok na dne, aby mnou až tak nelomcovalo a filmujem. Jeden záber, druhý, desiaty, dvadsiaty. Som odhodlaný zotrvať tu hoc aj celý ponor. Vyrušuje ma však Johnyho klepanie. Búcha tyčkou o fľašu tak nástojčivo, že ma donúti sa pozrieť. Jednou rukou ma volá ako o dušu a druhou ukazuje potápačom z nejakej inej skupiny, aby sa nepribližovali. Nechávam koníka a plávam ku nemu.

Na piesku leží plechovka a Johny je vo vytŕžení. Nechápem to, kým sa nepohne mušľa, ktorá akoby tvorila vrchnák. Spoza nej opatrne vykukuje hlava chobotnice. Johny skladá reparát! Zapínam kameru, no hlava mizne v plechovke a mušľové dvere sa zatvárajú. Zostávam pred tým chobotničím domom takmer pätnásť minút. Za ten čas niekoľko krát "otvorí dvere", občas iba vykukne, občas vybehne celá pred dom, chápadlami pozametá priedomie a potom sa zvrtne, vbehne do domu a poriadne za sebou zabuchne. Herečka!

V člne tentoraz Johny drží hlavu riadne vysoko a škerí sa o dušu. Ale iba do momentu, kým nás obklopí množstvo odpadkov, plávajúcich po hladine. "Ľudia sú hlúpi!", mrmle si a snaží sa pozbierať všetko, čo z člna dočiahne. Je toho však toľko, že to nemá príliš veľký zmysel. Bohužiaľ tomu zodpovedá aj stav útesov a morského dna.

"Dnes večer ťa pozývam na pivo", vravím mu pri vystupovaní z člna. Vlastne mu to vravím počas celého nášho pobytu, pretože mám každý deň dostatok dôvodov zaplatiť mu večer pivo (teda až na tú chobotnicu v pohári) a keď sa lúčime, tak už viem, že o rok prídem znova.

V Manado nás v hoteli víta Jimi. Chopil sa nás, keď sme doleteli, zorganizoval nám výlet po ostrove a prosím všetkých, čo majú radi zvieratá, alebo sú slabšie povahy, aby radšej prestali čítať. Jimi nás totiž zaviedol aj na miestnu tržnicu. Už z diaľky bolo vidieť, ako domorodec plynovým horákom opeká nejaké zviera. Chvíľu nám všetkým trvalo, kým sme pochopili, že je to pes. Teda skôr sme to pochopili na základe toho, že vedľa stála klietka, kde bolo ďalších päť psov a tí zdesene hĺadeli na to, čo sa deje s ich druhom. Bolo jasné, že vedia čo ich čaká. Bol to hrozný pohľad. Len nie ojedinelý. Na tom trhovisku totiž rovnakým spôsobom pripravovali aj mačky, potkany, netopiere a hady. Povetrím sa šíril dym a keďže tam bol aj rybí trh, tak tam bol ukrutný smrad.

Aj také sú Sulawesi. Aj také, že občas cítite chvenie zeme, ale o tom a o ďalších zážitkoch až vo filme.

Jaroslav Blaško