12.05.2017
Podujal som sa na netradičný experiment. Chcem pripraviť film, na ktorom sa môžu podieľať všetky potápačské školy a všetci potápači na Slovensku. Uvedomujem si, že idem s kožou na trh. Ale práce na projekte „Požičaná planéta“, niekoľko posledných safari a filmovačiek ma utvrdili v tom, že potápanie musí prejsť obrodou. Je nesporné, že potápanie v súčasnej podobe sa významnou mierou podieľa na devastovaní životného prostredia. Je nesporné, že realizácia potápačských aktivít na súčasnej úrovni je dlhodobo neudržateľná. Skúsme spolu nájsť východiská. Postupne budem zverejňovať jednotlivé časti námetu a kto má chuť a záujem môže buď cez FB, alebo mailom na jblasko@cestyzatichom.sk napísať svoj názor, stanovisko, či doplnenie. Budem rád, ak získam čo najviac spoluautorov a ak sa pri tvorbe námetu a scenára, ale aj pri samotnej realizácii stretne čo najširšie zastúpenie slovenských potápačov.
Urobme spolu film – námet časť 3: Človek vstupuje do vody
Keby príroda chcela, aby sme existovali vo vode, tak by nám jednoducho nadelila žiabre. Nechcela. Predpísala nám ako miesto trvalého pobytu súš. Lenže pekelne sa prerátala v tom, že nám nadelila mozog. Zvyknutá na to, ako to v slušnej spoločnosti chodí, že každý berie iba toľko, koľko nevyhnutne potrebuje, nemohla vedieť, že sa z nás vykľujú takí hajzli. Nemohla tušiť, že niekde počas evolúcie nám v tom mozgu úplne prepne a nás až do špiku kostí presiakne chamtivosť. Určite chúďa teraz sedí v kúte v depresii, drží si hlavu v rukách a len nechápavo ňou krúti nad tým, ako tá chamtivosť čo nás opantala, totálne likviduje celé jej dielo.
Pravdou je, že väčšinou za novým ľudským objavom stojí nejaká naivná duša, ktorá sníva o tom, že prinesie ľudstvu viac radosti zo života. Ale keď sa dielo podarí, keď opadne prvé opojenie z úspechu, ten evolučný mozgový prepínač sa jednoducho automaticky prepne do chamtivého režimu. Vo všetkom.
A tak to bolo aj s aqualungom. Aj samotný papá veľký Jacques prepadol vášni lovca a ako sám píše denne skončili na ich harpúnach desiatky (niekedy aj stovky) kilogramov rýb. Dokonca aj CMAS, ktorý založil, mal a má do dnes jeden z programov lov harpúnou. A keby len to. Zabíjanie sa stalo súčasťou ich „výskumnej práce“. Dokonca to barbarstvo zachytáva na filmovom páse. Veľmi špatné PR a veľmi špatný príklad pre nasledovníkov. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo na začiatku rozmachu potápania nikto neriešil otázky vzťahu k životnému prostrediu.
Zjednodušenie aqualungu, štandardizácia výcvikových postupov a eliminovanie rizík, postupne sprístupňuje vodné prostredie širokým masám záujemcov. Na pobrežiach morí vznikajú najskôr kempy, neskôr aj hotelové komplexy s potápačskými centrami a budujú sa obytné potápačské lode pre realizáciu potápačských safari. Stále viac kotiev dopadá na koralové útesy, stále viac ľudí preniká do vodného prostredia, treba naloviť stále viac rýb, aby sa nasýtili návštevníci.
Som do špiku kosti presvedčený, že teraz mnohým veľmi krivdím, že to zbytočne ťahám za vlasy, lebo drvivá, absolútna väčšina nadšencov, ktorí sa na začiatku potápačskej éry vydávali pod morskú hladinu boli ľudia, ktorým išlo v prvom rade o vznešené ciele. Poznávanie, vzdelávanie, objavovanie. Aj keď sa vyskytovali začiatočnícke neduhy, nešlo o úmysel ublížiť, či poškodiť. Boli to pionierske roky, so všetkým, čo k tomu patrí a nikto vtedy ani len nemohol tušiť, do akých gigantických rozmerov sa raz potápanie rozrastie.
