02.03.2018
Filmovali sme v Papui pre "5 minút do konca"
Prestalo pršať a spoza spustených žalúzií v pelešárni, ktorú väčšina z nás uprednostnila pred kajutami, vidno presvitať hviezdami posiatu oblohu. Ale ako posiatu! Magické svetlo ma núti potichu vyliezť von a štverať sa po rebríku na hornú palubu. Mraky sa úplne rozplynuli, hladina mora je rovná ako zrkadlo a jediné umelé svetlo, kam oko dovidí, sú obrysové svetlá našej lode. Aj tie však úplne zanikajú v ohromujúcej pavučine hviezd. Zdá sa, že stačí natiahnuť ruku a môžem sa ich dotknúť. Hľadím na tú dych vyrážajúcu scenériu, až napokon tesne nad obzorom uvidím Južný kríž. Je dôkazom toho, že sme pod rovníkom a tam kde sa pretínajú jeho imaginárne ramená, leží bod, ktorý nikto nikdy nevidel. Aj keď vlastne neexistuje, predsa sa naň upierali oči tisícov dobyvateľov a cestovateľov, pre ktorých bol naplnením ľudských túžob, či ľudských snov. Pravdu povediac nie som žiadny expert na hviezdy a súhvezdia, ale v tomto momente nie je dôležité pomenovať to čo vidím, stačí to precítiť. Takýto vzrušujúci obraz som zažil iba pár krát v živote. Raz, tiež na Sea Lady, na Komode, keď sme sa vynorili po nočnom ponore, alebo v polynézskej Tonge, keď som sa nocou túlal po pláži na ostrove Vava´u.
Dvíhajúc sa z mora, sa v tej hviezdnej žiare iba črtajú obrysy ostrovov, ktoré akoby zázrakom unikli ľudskému záujmu a stále sú neobývané. Nevyrástli na nich žiadne turistické centrá, ani si ich nikto majetnícky neprivlastnil, aby naplnil svoje nekonečné ego. Najbližšia dedina, v ktorej nás deti privítali nádherným spevom, je vzdialená dva dni plavby. Pod hviezdami sa rozprestiera panenská krajina, a celý obraz umocňuje blednúca obloha na východe. Tá je signálom pre posádku lode, ktorá sa zrazu objavuje na palube. Malí, húževnatí chlapi zaujímajú svoje miesta, ticho pretína zvuk lodného motora a vzápätí lomoz reťaze dvíhajúcej sa kotvy. Už iba pár hodín plavby nás delí od miesta, ktoré je cieľom našej púte. Prova lode reže pokojnú hladinu a mne sa už nedá spať. Robím si kávu, napchávam fajku a len tak sedím pod blednúcou žiarou oblohy. Kým dofajčím fajku, tak v diaľke pred nami sa na mori objavujú svetlá. Smerujeme priamo k nim. Trvá ešte dve hodiny, kým sa priblížime natoľko, že sa dajú rozoznať veľké papuánske rybárske lode s mohutnými vahadlami. Svetlá už zhasli, pretože z mora sa dvíha slnko. Postupne prichádzajú ostatní účastníci safari a vo vzduchu cítiť vzrušenie z toho, či sa naplnia naše očakávania. Loď spúšťa kotvu a Junior odchádza s člnom k najbližšej rybárskej lodi. Po jej bokoch sa dá rozoznať veľká sieť a na palube vidno zopár chlapov, ako pracujú s práve vylovenými rybami. Trvá iba chvíľu a Juni sa vracia so slovami: „Obliekajte sa, ideme na to.“
Nastupujeme do člna, ja ešte zúfalo prefukujem zapchatý nos po chrípke, ktorú som si priniesol z domova postihnutého jej epidémiou a dúfam, že sa mi podarí dostať pod vodu. Nasleduje raz, dva, tri, jump a my sa vrháme z člna pod rybársku loď. Stačí iba jeden pohľad pod nás, aby bolo jasné, že sme tú diaľku necestovali zbytočne. Akoby sa z mora dvíhal odraz tej hviezdnej oblohy. Obrovské, bielymi bodkami posiate chrbty žralokov veľrybích, ako malá morská mliečna dráha, nenáhlivo stúpajú z modrej vody pod nami, akoby ani nevnímali našu prítomnosť. Plávajú tesne popri nás a ako nás míňajú tak naozaj opatrne manévrujú obrovskými chvostmi tak, aby nás nezasiahli. Jeden, druhý, tretí, štvrtý, piaty, šiesty. Vydychujem všetko, čo mám v pľúcach a klesám jednému z nich oproti. V ušiach mi praská, zúfalo tlačím do prstami zovretého nosa, až to všetko povolí a ja cítim, ako mi v čelnej dutine píska, ako keď vlak vchádza do stanice. To už ma od mohutnej žraločej hlavy delí iba pár centimetrov a tak sa zase naplno nadychujem, dofukujem krídlo a stúpam s tým snáď šesť metrov dlhým krásavcom ku hladine. Opäť výdych, nádych, a už padám oproti k ďalšiemu. Opäť to pukanie v hlave a tak len nechám žraloka preplávať tesne pri sebe. Aj on veľmi opatrne zaberá chvostom a keď mám chvost pred očami, náhle preruší pohyb a otočí ho na opačnú stranu. Vníma ma a nechce mi ublížiť. Strhávam si masku a snažím sa vytlačiť z nosa všetky sople. Keď si ju nasadím, tak ich predo mnou pláva celá guča. Za iných okolností by som ani nevliezol do vody, no teraz sme asi na najlepšom mieste na svete, kde sa dá s týmito najväčšími elegánmi svetových morí a oceánov potápať a to je príležitosť, ktorú nemožno len tak zahodiť. Končím záber a už mi ku kamere pláva ďalší. Úplne ma opantáva vzrušenie a vrhám sa od jedného žraloka ku druhému. Vôbec sa nedajú rušiť. Oni jednoznačne chcú byť v centre našej pozornosti. Krúžia tak, že iba na okamih vyplávajú z kruhu, ktorý sme vytvorili a opäť sa vracajú späť, raz sledujú niečie bubliny, vzápätí niektorého z nás. Plávajú priamo ku nám a až v poslednej možnej chvíli menia smer, aby sa tým majestátnym telom vyhli možnému nárazu. Nevydržím, vystieram ruku a zľahka sa dotýkam chvosta. Na prekvapenie žralok spomalí pohyb, aby ten dotyk trval čo najdlhšie. Ničoho sa pod vodou nedotýkať! Ja viem a aj sa veľmi snažím ovládnuť, ale sem tam, mi to proste nedá. Moji druhovia sa však celkom odtŕhajú z reťaze a držiac žraloka za chrbtovú plutvu sa nechávajú potiahnuť. Žraloky vôbec nemenia rytmus a aj s človekom zaveseným nad sebou pokojne opisujú kruh. (Po diskusii na lodi sme sa napokon dohodli, že sa pokúsime ovládať a budeme sa kontaktu s týmito parybami vyhýbať.) Trvá to celú hodinu. Tie „podmorské mliečne dráhy“ krúžia medzi nami, podchvíľou sa snažia prepracovať ku korme lode, kde im občas Papuánci hodia z ulovených rýb, alebo sa snažia nasať ryby zo siete, visiacej z vahadla na boku lode. Kebyže to nezažijem tak neuverím, Je to na míle vzdialené od toho, keď tridsať lodí vo Filipínach, či Maldivách naháňa hodiny jedného veľrybieho žraloka, stovky šnorchlistov sa vzájomne okopávajú plutvami a ak aj čosi zahliadnu, tak nanajvýš na päť sekúnd. Tu postupne predlžujeme ponory na osemdesiat minút a nie je ani sekunda, aby sme nemali pri sebe niekoľko týchto obrov. Emócie by sa dali krájať. Naplnili more a potom aj loď. Tie dva dni strávené s týmito elegánmi boli pre nás všetkých splnením najväčšieho potápačského sna a najkrajším začiatkom safari, pretože ešte stále máme pred sebou šesť potápačských dní a plavbu pozdĺž panenského pobrežia Papui.
Text: Jaroslav Blaško, Foto: Jaroslav Blaško, Milan Junior Musil, Marek Michalík, Jakub Jaroš
