7.1.2021
(Ukážka z pripravovanej knihy Požičaná planéta II.)
Ležím zababušený v posteli a z úst mi vychádza para. Snažím sa prekonať triašku, ktorá ovláda moje telo a počúvam, ako ktosi na chodbe frfle: „Toto teda bol nápad, odísť v lete do africkej zimy!“ Je jún a v Juhoafrickej republike práve končí jeseň. V dome, v ktorom bývame, je síce krb, ale žiadne drevo. Okrem neoprénu som vybral z mojej batožiny všetko, čo sa dá obliecť a napokon beriem aj obrus zo stola v kuchyni. Zababušený až po uši sa snažím zahriať vlastným dychom.
Ráno je ešte chladnejšie. Zapínam kanvicu, varím kávu a plánujem, čo všetko si musím kúpiť, aby som to tu prežil. Našťastie vstáva aj Emil a nesie na zahriatie domácu slivovicu. Vždy závidím mojím potápačským druhom, že sa dokážu pobaliť tak, aby sa im do batožiny zmestila aj fľaša. Ja vlečiem so sebou tridsať kilogramov techniky na filmovanie, dvadsať dva kilogramov potápačského výstroja, čosi na hygienu a minimum vecí na oblečenie. Aj bez fľaše prežívam na každom letisku muky z toho, ako sa z tej nadváhy vykrútim. Zahrievame sa, pre istotu hneď dva krát a určite by sme ešte nejaké to ďalšie kolo zvládli, ale ideme sa potápať a pred ponorom sa alkohol nesmie. Prichádza Jean-Pierre, môj priateľ a náš juhoafrický sprievodca a vidiac poháriky, dožaduje sa zahriatia aj on: „Šlivovic prosím, proč ne?“ Napokon mu nalievame, ale až potom, keď nás ubezpečí, že večer nám prinesie drevo.
Okrem toho, že do Juhoafrickej republiky prichádza zima, nastáva tiež obdobie, kedy na pobrežie False Bay vplávajú žraloky sedemžiabrové (Cow sharks). Sú to vlastne prehistorické živočíchy, žraloky z počiatočného obdobia ich vývoja, ktorý začal stovky miliónov rokov pred tým, ako sa na planéte objavili ľudia. Žraloky sedemžiabrové sú považované za najprimitívnejšie zo žijúcich druhov žralokov a ich telo, kostra a tráviaci systém sa viac podobajú na ich predchodcov, ako na súčasné žraloky. Spojenie s ich pravekými príbuznými dokumentuje aj to, že majú sedem žiabrí. Pôvodne ich mali sedem vraj všetky žraloky, no v priebehu vývoja sa to zmenilo a v súčasnosti majú žiabrí päť. Fosílne pozostatky týchto žralokov sa našli v sedimentoch z obdobia Jury, teda z obdobia dinosaurov.
Po raňajkách vyrážame do potápačského centra, kde nám poskytnú fľaše so vzduchom, opasky s lovom a gumený čln so sprievodcom. Veľmi ochotne a veľmi rýchlo sa súkame do neoprénov a vystavujeme svoje telá zubatému slnku. Konečne zahriati nasadáme do člna a vydávame sa hľadať tých zvláštnych pútnikov morí.
Pobrežie False Bay je porastené kelpami, mohutnými morskými riasami, ktoré majú hrubú stonku, ukončenú akousi nohou, ktorá celú rastlinu kotví na morskom dne. Po celej výške vyrastajú zo stonky mohutné dlhé listy. Kelpy tak vytvárajú husté, podmorské lesy. Vrcholným predátorom týchto lesov je práve žralok sedemžiabrový. Dorastá do dĺžky takmer tri metre a živí sa hlavne inými žralokmi, tuleňmi a rybami. Podľa vedcov dokážu tieto žraloky loviť vo svorkách. Práve pred vrcholcami kelpov, ktoré sa v šírke asi sto metrov od pobrežia vznášajú vo vlnách na hladine, postojí náš gumák. Vlny búšia do skál na pobreží a kým si v morskom príboji obliekame výstroj, Jean-Pierre vedie brífing.
„Našim cieľom sú Cow sharks, žraloky, ktoré pomaly plávajú pomedzi kelpy. Nie sú agresívne, ale aj napriek tomu sa vyhýbajte priamemu kontaktu. Vytvoríme rojnicu a budeme plávať v línii. Ak sa rozdelíme, postupujte po dvojiciach a zbytočne sa nepribližujte k pobrežiu.“ Ktosi sa pýta, či tu žije aj veľký biely žralok a Jean-Pierre s úsmevom odpovedá: „Áno, ale veľký biely do kelpov nevpláva. Ak ukončíte ponor, vyplávajte vo dvojiciach na okraji porastu a zbytočne sa nezdržujte na hladine.“
Nastavujem si kompas, aby som vedel, ktorým smerom je pobrežie a padáme z člna do vody. V okamžiku sa ma chopí morský príboj a do neoprénu sa mi valí studená voda. Má sedemnásť stupňov a viditeľnosť je taká biedna, že ledva rozoznám potápačov na konci skupiny. Les pred nami je však veľkolepý. Príval vody ma berie so sebou a ani neviem ako sa ocitám medzi obrovskými chaluhami. Hrubé stonky morských rias sa ohýbajú v príboji z jednej strany na druhú a ja veľmi rýchlo chápem, že je radno sa im vyhnúť. Ich tlak je cítiť aj cez neoprén. Chvíľu mi trvá, kým si na ten pohyb masy vody zvyknem. Potom sa už len nechávam unášať raz smerom k pobrežiu a vzápätí na otvorené more a ku šťastiu mi chýbajú iba spätné zrkadlá, lebo neviem zabrániť občasnej kolízii s porastom, keď ma voda tlačí dozadu.
Netrvá dlho a na hrane viditeľnosti sa objavuje prvý žralok. Pláva pomaly, až komótne. Je to urastená samica so zaoblenou hlavou, telom posiatym tmavými škvrnami a bledým bruchom. Plávam v jej smere, ale spomalí ma rana do tváre od mohutnej chaluhy. Snažím sa ju rukou odhrnúť, ale vymotať sa mi podarí, až keď sa príboj otočí. Žralok je preč a ja zisťujem, že som sám. Rozhliadam sa vôkol, ale nikoho nevidím. Emil bol vpravo odo mňa, tak sa vydávam tým smerom a po chvíli registrujem bubliny stúpajúce ku hladine. Dobieham ho a potom spolu postupujeme tesne nad dnom, asi v desiatich metroch. Pred nami sa objavuje Jean-Pierre a kope ako o dušu. Vrháme sa tým smerom a priamo oproti nám pláva ďalší žralok. Pomaly sa blíži a ja si v duchu hovorím, že toto sú najnemotornejšie žraloky, aké som kedy videl. Žiadna žraločia elegancia, pôsobia síce dojmom drsniaka z morských hlbín, ale neviem si predstaviť, že dokážu uloviť niečo iné ako zdochlinu. Je úplne blízko, otáčam sa a s kamerou vo vystretej ruke plávam tesne vedľa neho. Nad hlavou sa mi objavuje ďalší. Snažím sa ich oboch čo najdlhšie udržať v zábere a ešte si stíham uvedomiť, že Emil pláva za tým nado mnou. Keď ma opäť zastavia chaluhy, som opäť sám. Ani nemám čas rozmýšľať čo ďalej, lebo z boku pláva ďalší žralok. Plávam mu v ústrety, nechávam ho prekĺznuť popred kameru a vo chvíli keď ma míňa, opiera sa do mňa more. Ešte stihnem ľavou rukou odhrnúť chaluhu, ale už nestíham uhnúť s puzdrom a vodná masa ma natlačí na žraločí chvost. Potom sa už nestíham čudovať. Žralok sa bleskurýchle zvrtne a je rovno predo mnou. Vo chvate ma nenapadne nič lepšie, ako mu oprieť kameru do rypáka. Na okamih zastane, potom sa otočí a opisuje predo mnou oblúk.
Musím uznať, že zdanie klame a toto nie sú žiadne leňochody. Chvíľu sledujem vodu pod hladinou, či neuvidím vystupovať bubliny. Váham, čo mám urobiť, no rozhodne to za mňa žralok, ktorý sa blíži sprava. Ten môj konfliktný teraz smeruje ku mne zľava a vzápätí sa od dna dvíhajú ďalší dvaja. Klesám a filmujem, ako krúžia nado mnou. Pravdu povediac, táto hustnúca premávka ma trochu znervózňuje a rozmýšľam, že by som mal nájsť Emilka. Je to základné potápačské pravidlo, že po oddelení sa od buddyho máme vystúpiť na hladinu. Teraz však po prvé nechcem prísť o zábery a po druhé nechcem mať pod zadkom štyroch žralokov. Radšej čakám kým odplávajú, sledujem kompas a vydávam sa smerom von z kelpov. Trvá to iba chvíľu, chaluhy sa rozostupujú a ja som nad prázdnym piesčitým dnom. Rozhliadam sa vôkol seba, ale nikoho nevidím. Vtedy ma napadne tá Jean-Pierrova úsmevná poznámka o tom, že veľký biely nevstupuje do kelpov a tak sa radšej zvrtnem a plávam späť do podvodného lesa. Tá štvorica žralokov je stále tu. Krúžia kúsok odo mňa a tak ich ešte chvíľu filmujem. Som pod vodou skoro štyridsať minút a stále viac mi vŕta v hlave, kde je Emil. Napokon opäť plávam von z kelpov a stúpam na hladinu. Nikoho nikde, iba náš čln pláva vo vlnách ku mne. Podávam puzdro s kamerou, bleskovo zhadzujem krídlo s fľašou a vyskakujem z vody. Kým sa usadím, vynárajú sa Emil s Jean-Pierrom a Jozef s Jarom.
Chýbajú Miško s Nikol. Chvíľu čakáme, keď mi padne zrak na pobrežie. Udiera naň divoký príboj a v prvom momente si neviem pripustiť, že nad tou vodnou triešťou kráčajú tí dvaja. Až keď Nikol zamáva, tak uverím. Sú bez výstroja a iba v neoprénoch. Jean-Pierre sa drží za hlavu, otáča čln a hľadá miesto, kde by sa dalo dostať ku brehu. Napokon sa vraciame do chránenej zátoky, z ktorej sme vyplávali a ideme im po pobreží v ústrety. Do smiechu im zrovna nie je. Keď sa oddelili od skupiny, nevšimli si, že plávajú do plytkej vody. Tam sa ich zmocnil morský príboj a šmaril ich na skaly na pobreží. Aby sa z tej šlamastiky dostali, zhodili zo seba všetko čo sa dalo a Michal prišiel o novú GoPro kameru, svetlá, plutvy aj opasok s olovom.
Kým my čakáme na malom móle na druhý ponor, Jean-Pierre odchádza do potápačského centra, pre náhradné plutvy a opasok. Zdá sa, že more sa upokojuje a tak hodnotíme naše šance na nájdenie Michalových stratených vecí. Napokon to uzatvoríme tak, že po druhom ponore urobíme rojnicu a pokúsime sa ich nájsť. Druhý ponor je podstatne lepší. Je mi síce od začiatku zima, lebo mokrý neoprén už tak nechráni, ale more je kľudnejšie a voda podstatne čistejšia. Žraloky sa objavujú a miznú medzi chaluhami a zábery v mojej kamere utešene pribúdajú. Celý čas sa držím Jean-Pierra, ktorý fotografuje, ale ak sa priblížim s kamerou, prenecháva mi žraloka a voľné pole pôsobnosti. V strede toho chaluhového lesa nachádzame presvetlenú čistinku a práve tu sa dostávam ku žralokom úplne na dotyk. Plávam s nimi ponad piesčité duny na dne a daria sa mi aj detailné zábery ich siedmych žiabrí, masívneho rypáka, alebo drobnými škvrnami posiateho tela. Nenechajú sa rušiť ani svetlami a ich hrôzostrašný výzor sa mieša s eleganciou ich pohybu. Uvedomujem si, ako som sa veľmi mýlil a ako to už v takýchto situáciách býva, zabúdam na zimu a opantáva ma eufória. Bol som pod vodou s mnohými žralokmi, sú to väčšinou plaché živočíchy a človek musí byť veľmi dobrým potápačom, aby sa mu dovolili priblížiť. Tieto žraloky však plaché nie sú. Predsa milióny rokov neohrozene kraľujú kelpom a tak neunikajú, vznešene plávajú so mnou a opätujú pohľad z očí do očí. Po hodine Jean-Pierre končí ponor a my sa hompáľame na hladine. Čakáme na čln a so smiechom pomedzi stisnuté zuby sa dohadujeme, pod kým asi pláva veľký biely.
Na brehu sa vzájomne presviedčame, že more sa už natoľko ukľudnilo, že môžeme ísť hľadať Miškove veci. Napokon tomu uveríme iba dvaja. Ja a Michal. Lezieme cez klzké skaliská na miesto, ktoré označí Nikol a pokúšame sa rukami prehmatávať dno. More sa totiž až natoľko neupokojilo a pod nami je iba do biela spenená voda. Ako sa dalo čakať, netrvá dlho a príboj ma natlačí ku veľkej skale. Snažím sa čohosi zachytiť a vymaniť sa z toho zovretia, ale jedna vlna za druhou mi udiera do chrbta a ja som ako priklincovaný. Medzi vlnami lapám po dychu a nadávam si do bláznov. Už toľko krát som sa mohol presvedčiť, že „vždy je všetko inak“ a voda je živel, s ktorým sa neradno zahrávať! Michal je na tom podobne a kričí, aby sme vypadli. Keď tlak mora na chvíľu povolí, škriabem sa na breh a som napokon rád, že ma ďalšia vlna nezmetie späť.
Odpoludnie trávime nákupom teplého oblečenia a Michal pre istotu kupuje aj elektrický ohrievač. Potom už netúžime po ničom viac, ako po dobrom jedle vo vykúrenej reštaurácii. Objednávam si tristo gramový steak a som odhodlaný vydržať v tom teple do záverečnej. Napokon aj tak prichádza chvíľa, ktorej sa všetci obávame. Presúvame sa do domu. Jean-Pierre nám pred odchodom odovzdáva debničku s drevom a necháva nás napospas osudu. Máme síce drevo, ale kde vziať sekeru? Až po chvíli si spomeniem, že v príborníku som videl asi sto drevených čínskych paličiek. Trháme ešte nedotknuté časopisy, ktoré si Jozef pribalil na safari, robíme pyramídu z čínskych paličiek a po chvíli znie domom praskanie ohňa.
