Odpadom zamorena rieka Bodva

Filmovali sme na východnom Slovensku pre "Vek smetí"

Hľadáme cestu k rieke. Za dedinou je úsek dlhý niekoľko kilometrov a nájsť miesto, ktoré sa objavilo v správach, kde odpad úplne prehradil tok rieky nebude jednoduché. Jediné, čo mi pomáha sa zorientovať je to, že zo záberov bolo evidentné, že to musí byť mimo obce, v lesnom poraste. Napokon predsa len nachádzame odbočku smerujúcu cez železnicu k toku. Za mostom zostávame stáť. Brehy sú doslova posiate plastmi, handrami, časťami chladničiek a čo ja viem, čím všetkým, ale miesto, ktoré hľadáme tu nie je. Po chvíli sa blíži traktor. Zastavujem ho a starší chlap síce nevie, kde je to, čo hľadáme, ale posiela nás o dva kilometre vyššie, tam sú vraj miesta, ktoré sú každý rok znečistené najviac.

Vraciame sa a nachádzame poľnú cestu. Je jasné, že Peter cez rozbahnený terén neprejde. Rozdeľujeme sa. Ja s Tomášom kráčame proti prúdu, Peter s druhým Tomášom idú po prúde rieky. Brehy pozdĺž celého toku sú zamorené súvislou vrstvou odpadu. Je to desivý pohľad. Po dvoch kilometroch sa zdá, že nachádzame miesto, kde sa sústredili PET fľaše. Síce ich tu už nie je toľko, aby zahatali tok, ale voda v toku sa tu točí a vytvára plastový kolotoč. Trochu nižšie je pod tým všetkým na pravom brehu sústredené množstvo fliaš. Volám Petrovi, chcem sa pochváliť, no ten mi celý vzrušený oznamuje: „Našli sme to!“ Máme sa vrátiť k autám a pozdĺž toku prejsť asi kilometer po prúde.

Náhlime sa späť, kým v poraste neuvidíme postavy. Naozaj sme to našli! Hľadím neveriacky na rieku, ktorej tok je prehradený množstvom PET fliaš a odpadkov a cítim sa, ako keď som v Japonsku filmoval porciovanie veľrýb. Je mi to odporné, neviem sa s tým stotožniť, privádza ma to do zúfalstva, ale teším sa z toho, že sa nám to podarilo nájsť a môžeme priniesť svedectvo. Lenže aké svedectvo vlastne prinesieme? Už dva dni, ako sa presúvame autom po východe Slovenska, diskutujeme s Tomášom o tom, že tú hrôzu, čo prežívame predsa nemôžeme iba tak zvaliť na jednu komunitu. Veď aj Bodva, keď prekročí naše hranice nie je riekou, ktorá do Maďarska priteká od nejakej komunity, predsa ten bodrel priteká zo Slovenska! Je to všetko o našej krajine, o ľahostajnosti, o nás!. Potrebujem odstup, aby som všetky tie emócie dokázal „stráviť“.

Text: Jaroslav Blaško, Foto: Tomáš Richtárik