O nás

Ovládla nás voda. Opantala nás beztiažovým stavom a keď sme preukázali dostatočný rešpekt, sprostredkovala nám tisíce unikátnych stretnutí. Ukázala nám divokú prírodu a otvorila všetky naše zmysly, aby nás naučila vnímať ostatné živočíchy, aby nám ukázala, ako sa dá s nimi neverbálne komunikovať.
Začali sme vnímať príbehy vody a jej obyvateľov a postupne sme si uvedomovali, že sú stále smutnejšie a smutnejšie. Priamo pred očami sa nám diali zmeny. Na rozdiel od súše, ktorú meníme už tisícročia a zmeny už ani nevnímame, vodné ekosystémy sa vplyvom človeka zásadne menia iba pár desaťročí. Zmeny sú drastické a dramaticky rýchle.

Po desaťročiach nášho poznávania a dokumentovania vodných ekosystémov sme dospeli k presvedčeniu, že máme voči vode dlh a povinnosť splatiť jej tie úžasné zážitky. Ukázať všetkým ľuďom príbehy, ktoré s nami píše. Príbehy, ktoré dokumentujú, ako barbarsky sa správame k životu na našej planéte. Pomocou príbehov, filmových alebo literárnych, priviesť ľudí k zamysleniu nad tým, ako je nesmierne dôležité, aby sme zmenili svoje postoje, svoje konanie a aby sme prijali zodpovedný životný štýl. 

Tak vznikol program „Požičaná planéta“. Vytvorili sme jedinečný tím, ktorý tvoria odborníci Fakulty prírodných vied a informatiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a pedagógovia našich pilotných škôl po celom Slovensku. Najmä vďaka nim sa „Požičaná planéta“ stala programom, ktorý prináša pútavou a zrozumiteľnou formou kľúčové témy ochrany životného prostredia a udržateľného rozvoja. Prostredníctvom unikátnych filmových dokumentov, množstva príbehov, ale tiež environmentálnych aktivít, ktoré sa napokon stali jadrom programu, má ambíciu podporiť environmentálnu výchovu v rodinách a vzdelávanie v školách. 

Program bol v roku 2019 ocenený dvomi Národnými podnikateľskými cenami za životné prostredie v SR – v kategórii produkt a v kategórii prínos k ochrane biodiverzity a bol nominovaný na European Busines Awards for the Environment 2020-2021. Záštitu nad programom prevzala Slovenská komisia Organizácie spojených národov pre výchovu a vzdelávanie, vedu a kultúru UNESCO.

Tak sme sa z potápačov stali dokumentaristami a zanietenými šíriteľmi myšlienok udržateľného rozvoja. Pretože ľudstvo dnes, v záujme ochrany života na našej planéte, nemá dôležitejšiu úlohu, ako je zastavenie rastu gigantického ekologického dlhu, klimatickej zmeny, strát biodiverzity a nastúpenie cesty udržateľného rozvoja našej civilizácie. Naša generácia s tým už sotva niečo dokáže urobiť. Plnenie týchto úloh zostane na pleciach našich detí a my im môžeme pomôcť iba tak, že ich na to pripravíme. Musíme veriť, že sa ľudia dokážu naprieč kultúrami, náboženstvami a národmi spojiť a dohodnúť na hodnotách, ktoré budú ctiť, aby ochránili život na našej planéte v takej podobe, v akej ho poznáme dnes. To je naše presvedčenie a k tomu chceme prostredníctvom programu „Požičaná planéta“ prispieť.

Slová autora

„Všetko sa zmenilo, keď som utekal z mosta nad riekou Turiec v Martine. Bežal som, aby si ľudia ktorí ma už niekoľko dní sledovali, ako filmujem hlavátky nevšimli, že mi vyhŕkli slzy. V ošiali som volal dcére a kričal som do telefónu: „Máááám to!“ To „TO“ bolo párenie hlavátok podunajských a moment, ako samica zahrabáva mohutným chvostom ikry do štrku na dne rieky. V tých unikátnych momentoch akoby boli sústredené celé tri roky mojich nespočetných ciest na Oravu, Turiec a Liptov a nekonečné váľanie sa v mútnej, studenej vode. Ešte som celkom nemal v hlave zrovnaný príbeh o Kráľovnej Karpát, ale vedel som, že bez tých úderov chvosta o dno rieky žiadny príbeh nebude. Už mi nešlo o to, dokázať si, že som pod vodou dobrý a schopný filmovať aj v divokých prúdoch našich horských riek. Moje ego úplne potlačil príbeh. A nielen ten hlavátkin, ale aj môj. Príbeh o hľadaní zmyslu pre to, čo robím a spôsobu ako vrátim vode, že ma prijala a poskytla mi toľko úžasných zážitkov.

Potom prišla Tonga a po hodine a pol, čo som strávil s pätnásť metrovou matkou a trojmetrovým mláďaťom vráskavca dlhoplutvého, som klesol v člne na kolená. To bol ďalší z momentov, čo ma voda dostala natoľko, že ma úplne zložili emócie. Opäť som raz zažil okamih, keď divoký živočích vyslyšal ľudskú túžbu po stretnutí a navyše som zavŕšil ďalšiu, viac ako dvojročnú, púť za príbehom, ktorý napokon dostal názov „Plač veľrýb“. Mal som pred očami, ako harpúny jedna za druhou prenikajú do tela guľohlavca čierneho v Indonézskej Lamalere, ako nás napokon nechali filmovať porciovanie vorvaňovcov severských v japonskej Wade a vedel som, že to čo dodá filmu pozitívnu emóciu, mám práve v kamere. Vedel som, že všetky tie strasti, ktoré som pri realizácii filmu podstúpil, neboli márne.

V čarovných zákutiach rieky Orava a pod južným krížom v ďalekej polynézskej Tonge sa zrodila „Požičaná planéta“.