„Všetko sa zmenilo, keď som utekal z mosta nad riekou Turiec v Martine. Bežal som, aby si ľudia ktorí ma už niekoľko dní sledovali, ako filmujem hlavátky podunajské nevšimli, že mi vyhŕkli slzy. Mal som v kamere párenie hlavátok a moment, ako samica zahrabáva mohutným chvostom ikry do štrku na dne rieky. V tých unikátnych záberoch boli sústredené celé tri roky mojich nespočetných ciest na Oravu, Turiec a Liptov. Už mi dávno nešlo o to, dokázať si, že som pod vodou dobrý a schopný filmovať aj v divokých prúdoch našich horských riek. Moje ego úplne potlačil príbeh hlavátky, ktorý sa vlastne stal aj mojím príbehom. O hľadaní zmyslu pre to, čo robím a spôsobu ako vrátim vode, že ma prijala a poskytla mi toľko úžasných zážitkov.
Potom prišla Tonga a po hodine a pol, čo som strávil s pätnásť metrovou matkou a trojmetrovým mláďaťom vráskavca dlhoplutvého, som klesol v člne na kolená. To bol ďalší z momentov, čo ma voda dostala natoľko, že ma úplne zložili emócie. Opäť som raz zažil okamih, keď divoký živočích vyslyšal ľudskú túžbu po stretnutí a navyše som zavŕšil ďalšiu trojročnú púť za príbehom, ktorý napokon dostal názov „Plač veľrýb“. Mal som pred očami, ako harpúny jedna za druhou prenikajú do tela guľohlavca čierneho v Indonézskej Lamalere, ako nás napokon nechali filmovať porciovanie vorvaňovcov severských v japonskej Wade a vedel som, že to čo dodá filmu pozitívnu emóciu, mám práve v kamere. Vedel som, že všetky tie strasti, ktoré som pri realizácii filmu podstúpil, neboli márne. V čarovných zákutiach rieky Orava a pod južným krížom v ďalekej polynézskej Tonge sa zrodila „Požičaná planéta“.