Ostrov hadov
29.11.2018
Ostrov hadov.
Po treťom ponore na Bande posádka odväzuje loď a vyrážame na Manuk. Plní zážitkov zo stretnutia so sto člennou skupinou kladivákov, máme pred sebou plavbu, ktorá bude trvať celú noc. Stále nie som prevrátený a tak sa márne snažím zaspať. Je pol tretej. Leziem z pelešárne na hornej palube a neveriacky hľadím na oblohu. Nedá sa to opísať. Nikde inde ako na Sea Lady som nezažil takýto pohľad na hviezdami posiatu oblohu, na ktorej sa aj teraz vyníma Južný kríž. Chvíľu čumím na to hviezdne divadlo a vraciam sa do pelechu. Máme naozaj šťastie na počasie, more je rovné ako lata a ani neviem, či som spal, keď prestáva hučať motor a loď spomalí. Je pol šiestej a sme na mieste. Z pelechu mi pohľad padá na cíp ostrova, ktorý je na pozadí úsvitu až gýčovo porastený palmami. Opäť leziem von, napchám si fajku a hľadím na kužeľ sopky, ktorý sa pred loďou týči z mora. V okruhu osemdesiat kilometrov nie je nič iba voda a neviem si predstaviť, čo to muselo byť za silu, ktorá vyvrhla tento kúsok zeme z morskej hlbočiny.
Teraz sa však na obzore z mora dvíha slnko a po chvíli sa všetci zliezajú na palube. Junior dáva krátky brífing a moja zvedavosť rastie. Navliekame sa do neoprénov, preliezame na čln a vyrážame k ostrovu, nad ktorým sa vznášajú stovky vtákov. Najskôr som trochu sklamaný, lebo tých hadov tu zase až tak veľa nie je. Napriek tomu nadšene hľadím pred seba. Konečne! Konečne zažívam to, po čom už niekoľko rokov márne bažím. Plní sa mi prianie, aby som ešte aspoň raz v živote zažil naozaj neporušené koralové záhrady. Aj tak stále čakám, že to ešte príde, že sa napokon predsa len objavia vylámané, detonáciou vyvrátené, či inak poškodené koraly! Ale nič také! Je to tu čistá, panenská príroda! Síce sa objavujú jazyky tmavého lávového piesku, smerujúce dole úbočím sopky, ale predsa aj to je čistá príroda. Všade záplava rýb, ktorú strieda ešte väčšia záplava rýb.
Junior mi signalizuje, aby som priplával ku nemu. Ukazuje pod skalu, ktorá trčí z úbočia holá a žltá. Najskôr nechápem. Až keď sa z pukliny pod skalou vyvalia bubliny a Junior mi káže priložiť ruku, cítim, že voda je podstatne teplejšia. To unikajú plyny zo sopky. To vysvetľuje aj to, prečo je tá skala holá a celá od síry. A práve tu sa to začína hemžiť. Hady k nám plávajú z každej strany. Naozaj statné kusy! Podľa toho, čo som vygooglil z vikipégie, jedná sa o vodnárov a vlnožilov, ktorí sú najjedovatejšími hadmi na svete. Neuhýbajú. Plávajú priamo k nám. Na moment sa zahľadia s tými hadími očami a potom nás ľahostajne oboplávajú a pokračujú svojou cestou. Teda to v prípade ak nemáte nič žlté. Ak máte žlté plutvy, alebo neoprén, tak prejavujú vážny záujem. Neobišli ani Kvetku, ktorej sme povedali o haďom záujme o jej neoprénové tričko so žltými pásmi na ramenách až na lodi. Veľmi sa „tešila“. A neobišli ani Jožkove a Majine plutvy. Zvedavo do nich zakusovali a mi sme mali úžasnú zábavu z toho, ako Maju chytá panika a zúfalo kope nohami. Hady napokon zistia, že to nie je nič na zožratie a pokračujú vo svojej ceste.
Sú naozaj všade. Vo vode aj na hladine. A tak sa akosi nikomu nechce skákať z lode a kúpať sa. Dva dni polihujeme na hornej palube, nechávame sa fascinovať sopkou pred nami, púšťame ku nej dron a celý čas typujeme, či ho niektorý z útočiacich vtákov zrazí do mora. Boli momenty, keď mal dron naozaj namále. Dávame šesť ponorov plus jeden nočák. Po poslednom ešte ideme člnom okolo ostrova. Keď malý Indonézan nahodí motor, vyštartuje spod neho had. Z času na čas nám nejaký pláva v ústrety po hladine, nad hlavami sa nám vznášajú stovky vtákov a keby mohlo byť po mojom, tak chcem na tomto ostrovčeku uprostred ničoho, stráviť celé safari.
Nasledujúce ráno sme opäť na Bande a pri ponore hneď registrujem rozdiel. Fascinujúce koralové záhrady sú pomerne často prerušené koralovou drťou. Dvíham sa trochu vyššie nad útes a teraz jasne vidím kruhy, v ktorých sú koraly úplne zničené. Lov dynamitom! Či skôr po domácky vyrobenými výbušninami. Netrvá dlho a vodou znejú tri výbuchy, čo je neklamný dôkaz toho, že sa nemýlim a že sme späť v civilizácii.
Text: Jaroslav Blaško, Videofoto: Jaroslav Blaško, Milan Junior Musil