O štvrtej som hore. Hlavou sa mi opäť ženie celý scenár festivalu a dúfam, že sme na nič nezabudli. O šiestej idem pre Lenku ku Tescu, lebo nám piekli čerstvé bagety a nesieme ich pani kuchárkam, aby pripravili občerstvenie. Posledné úpravy v aule UKF a prichádza prvá škola.

„Ono to naozaj bude“, vraví Imo Jakab, keď stojíme pred aulou a vítame ďalšie školy a prichádzajúcich hostí. Predseda poroty súťaže na podporu biodiverzity „Veľké pátranie v regiónoch / pomáhame vedcom“ námestník riaditeľa Ústavu krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied, v.v.i. Mgr. Henrik Kalivoda, PhD. mi vraví: „Pán Blaško, decká ma veľmi milo prekvapili. Zdokumentovali aj veľmi vzácne druhy motýľov a dáta o mieste ich výskytu so súradnicami a popisom miesta nám naozaj pomôžu pri práci“. Napätie povoľuje, eufória narastá.

Aula sa plní a o deviatej sú už takmer všetci prítomní. Dekan Fakulty prírodných vied a informatiky UKF profesor Petrovič sa ku mne obracia v dobrej nálade: „Tak takto plná je aula iba dva krát do roka, keď máme imatrikulácie a keď sú promócie.“

Nikol ťuká na mikrofón a už vyzýva primátora mesta Nitra Mareka Hattasa, aby predniesol úvodné slová.

Začíname! Profesor Petrovič otvára festival a mne sa hlavou ženie spomienka na moment, keď som prvý krát prišiel na fakultu za Imom Jakabom. Ako som mu rozprával o mojej motivácii, o mojich skúsenostiach pri dokumentovaní zmien vo vodných ekosystémoch a o tom, že cítim záväzok voči vode a vodným živočíchom za to všetko, čo mi dopriali pod hladinou prežiť. Napokon som vyrukoval s ideou programu Požičaná planéta, ktorá sa aj vďaka nemu ešte niekoľko krát riadne mení. Za pár dní sme s dekanom podpísali dohodu o spolupráci. Odvtedy ubehlo veľa rokov a počas tej doby sme vyprodukovali filmy, príbehy a environmentálne aktivity do troch tematických okruhov programu Požičaná planéta. Niekoľko krát som počas tej doby opakoval, že raz, keď bude program rozbehnutý, urobíme festival.

Nikol ma volá na pódium. Púšťam prezentáciu a vnímam, ako ma celá sála pozorne sleduje. Obraz na plátne, aj to čo k nemu hovorím. Vidia drastické dôsledky klimatickej zmeny a znečistenia a na záver krátkeho úvodu púšťam zábery z indonézskej Lamalery, jeden z najohavnejších a najnezmyselnejších príkladov konzumu. Zabíjanie veľrýb.

Po mne nastupuje Imo a tak, ako to on vie, získava si celú sálu. Všetci ochotne spolupracujú a palcom hore, alebo dole vyjadrujú svoj súhlas, alebo nesúhlas s tvrdeniami, ktoré uvádza.

V tom momente už viem, že sa nám podarila skvelá vec.

Vedci, pedagógovia, manažéri podnikov a vybraní žiaci a študenti odchádzajú na panelové diskusie, ja zostávam s deckami v sále a po filme Plač veľrýb nastupuje môj blok „Prejdime sa spolu planétou“. Na obraze sa striedajú žraloky, varany komodské a končím príbehom o Rišovi Krebsovi, s ktorým som sa stretol na Komorských ostrovoch. Otázky nemajú konca kraja a Nikol si iba zúfalo poklepáva po hodinkách.

Prestávka, počas ktorej môžem prehodiť aspoň zopár slov s partnermi, ktorí nás podporili a ideme na slávnostné vyhlásenie výsledkov.

Prvý krát musím odolávať emóciám, keď žiaci s nadšením vítajú Makiv Cvit, Červené maky, ľudový súbor zložený z ľudí, ktorých vojna vyhnala z vlasti a u nás našli druhý domov.

Potom mi niekoľko krát vystrelí palec hore, keď moderátori panelových diskusií čítajú závery z panelov a námety pre štátne inštitúcie.

No a potom ideme s Imom opäť na pódium, aby sme odovzdali spolu s partnermi festivalu ceny víťazom v celoslovenských súťažiach „Udržateľná škola Slovenska za šk. rok 2023/2024“ a „Veľké pátranie v regiónoch / pomáhame vedcom“.

Niekoľko krát sa schovávam, za banerom, keď v sále vybuchujú oslavné ovácie víťazných tímov a potom už iba pár slov na záver, pri ktorých mi už naozaj veľmi sťahuje hrdlo a moju odpoveď na otázku, či o rok bude festival opäť, musí Nikol zopakovať: „Hovorí, že určite áno!“ A sálou sa nesie veľký potlesk.

Taký bol prvý Deň pre planétu. Zmysluplný. Úžasný!

Jaroslav Blaško