Prečo „Požičaná planéta“?
03.12.2013
Keby ľudia, ktorí sa pozerajú na nás potápačov ako na čudákov zistili, aké úžasné to je, keď sa vznášame v stave bez tiaže,odosobnení od svojho tela vedľa životom kypiaceho koralového útesu, tak je do jedného roka po všetkých koralových záhradách na svete.
Konzum je strašná zbraň. Hlavnou motiváciou pre mňa je, že nechcem byť iba konzumentom. Mám ambíciu vrátiť vode aspoň časť z toho čo mi dáva. Ukázať čarovný „svet ticha“, ale súčasne poukázať na problémy, s ktorými zápasí. Ľudstvo dosiahlo úžasný technický pokrok, za ktorým mentálny vývoj ľudí ďaleko zaostáva. Typickým príkladom sú veľryby. Keď v devätnástom storočí vymysleli harpúnu, ktorá sa už nevrhala rukou, ale vystreľovala sa z dela a po zásahu v tele zvieraťa vybuchol granát, boli ľudia odrazu schopní uloviť niekoľko násobne viac veľrýb, ako boli schopní využiť ako potravu. Stavy týchto cicavcov sa začali nezmyselne decimovať kvôli tomu, že sa z ich tiel vyrábali priemyselné oleje, krmivo pre domáce zvieratá, či hnojivo. Mnohé populácie boli vybité úplne, niektorých zostalo sto, alebo pár sto kusov. Nikto nevie, či sú schopné prežiť, aj keď by Japonci a im podobní z lovom ihneď prestali. Priamo ich totiž ohrozujú ďalšie aspekty „ľudského pokroku“ – globálne otepľovanie, námorná doprava, vojnové loďstvo a mnohé iné. A podobne nakladáme aj s inými živočíchmi, alebo dažďovými pralesmi, či nerastnými surovinami.
Dnes všetci hovoria o finančných krízach, ale čelíme podstatne vážnejším problémom, ako sú finančné krízy. Niekto múdry povedal (vraj je to indiánske príslovie): „Planétu sme nezdedili od našich otcov. Požičali sme si ju od našich detí.“ A my naším deťom spôsobujeme obrovský ekologický dlh. Tempo rastu tohto dlhu je tak závratné, že keď s tým okamžite nezačneme niečo robiť, tak nastane ekologický kolaps. Mnohé ekosystémy už dnes nie sú schopné obnovy. To všetko vidíme počas našich safari po svetových moriach.
Cyklom „Požičaná planéta“ chceme podporiť úsilie o napĺňanie myšlienky trvalo udržateľného rozvoja, ktorú schválilo deklaráciou OSN v Rio de Janeiro z roku 1992 a neskôr ju prijala Európska únia ako svoju hlavnú prioritu. Tým sme sa my Európania vyčlenili. Povedali sme jasne, že prijateľný je iba taký rozvoj ľudskej spoločnosti, ktorý bude garantovať zachovanie prírodných hodnôt a biologickej rozmanitosti. Inými slovami, budú zachované všetky súčasné formy života. Európa povedala svetu – v tomto momente nič nie je dôležitejšie. Aj naše vlády sa k tejto myšlienke hlásia, len nebadať kroky v praktickej politike. A práve praktickú realizáciu TUR chceme podporiť.
My chceme cyklom filmov „Požičaná planéta“, ľuďom povedať, že ľudský egoizmus a chamtivosť sú vlastnosti, ktoré nás vedú do záhuby. Chceme ním prispieť k výchove novej generácie ľudí, ktorí budú mentálne vybavení tak, že pre nich bude ochrana životného prostredia úplnou samozrejmosťou. Ľudí, ktorí nebudú bezbrehými konzumentmi a dokážu rozlíšiť, čo potrebujú a čo nie. Ľudí, ktorí dokážu rozlíšiť skutočnú kvalitu života. Keby sme s takouto výchovou začali v roku 1992, keď bola prijatá deklarácia v Riu, mohla nám už takáto generácia rásť. Bohužiaľ nerastie.
Chceme tiež prispieť ku tomu, aby sa realizoval program, ktorý bude garantovať, že znížime ekologickú záťaž. A to nielen na úrovni vlády, ale následne aj na úrovni územných celkov, miest, obcí aj ekonomických subjektov. Na všetkých týchto úrovniach musia mať vlastné programy realizácie TUR. Musia vedieť, ktoré živočíchy, rastliny, ekosystémy si vyžadujú ochranu, ktoré surovinové zdroje a v akom časovom horizonte musia byť nahradené, alebo ich spotreba obmedzená, ktoré výrobné procesy sa budú utlmovať a naopak, ktoré podporovať. Musíme poznať medzné hodnoty, teda tie, ktorých prekročenie nemôžeme dopustiť. To sa musí týkať všetkého, živočíchov, rastlín, pôdy, vody, nerastov, atď.
Kto taký program nebude mať a napĺňať, nemal by dostať ani jedno euro z národného, či európskeho rozpočtu.
Pretože dnes nie je nič dôležitejšie.
Jaroslav Blaško